Čestný odznak ministra patrí právom aj Viktorovi Porackému z divízneho závodu Koksovňa
V hute má odpracovaných 41 rokov. Celý profesionálny život spojil s koksovňou, kde získal množstvo skúseností. Tie teraz odovzdáva mladším kolegom, pre ktorých je mentorom a, ako vravia, aj jedným z najlepších odborníkov. Na tom, že ocenenie je v správnych rukách, sa zhodujú všetci.
Viktor Poracký je spätý s naším podnikom od roku 1975. Po vyučení v strednom odbornom učilišti hutníckom v Šaci, nastúpil do koksovne na pozíciu prevádzkového zámočníka obslužných strojov VKB1. „Kolektív bol perfektný,“ spomína si, „bol som súčasťou partie asi štyridsiatich údržbárov. Mal som osemnásť, všetci okolo mňa boli päťdesiatnici. Boli to odborníci, od ktorých som sa veľa naučil. Vďaka nim som prišiel na údržbárske finesy,“ nedá dopustiť na pôvodný tím. Keď nastúpil, mal na starosti údržbu obslužných strojov na VKB1. Zabezpečoval dobrú „kondíciu“ plniacich, vodiacich a výtlačných vozov, ktoré sú súčasťou koksárenskej batérie. Hovorí, že do práce sa vtedy chodilo s radosťou. „Predtým to bolo akési veselšie. Ľudia boli viac súdržnejší, po práci sa organizovalo mnoho akcií. Výlety, guľáše, bolo toho dosť,“ listuje v pamäti a vzápätí dodáva. „Teraz si každý odrobí svoje a ide domov.“
V železiarňach zažil koncom sedemdesiatych rokov aj centralizovanie údržby. Vtedy celú partiu z koksovne zaradili pod Oblastné dielne č. 1. S kolegami chodieval na opravy agregátov v celom výrobnom toku. Tento model v roku 1979 opäť zmenili a údržbárske tímy sa vrátili na pôvodné miesta.
V divíznom závode Koksovňa prešiel viacerými pracovnými pozíciami, po nadobudnutí skúseností robil inšpekčného zámočníka a v rokoch 1981 až 2010 zastával funkciu predáka a zástupcu majstra. Od roku 2011 je majstrom strojnej údržby koksárenskej batérie č. 1. Za štyri desaťročia zažil v hute opravy všemožného druhu. „Z najväčších údržbárskych akcií mi napadá veľká oprava koksárenskej batérie z roku 2011, ktorá trvala tri roky. Vymenili sme komplet majstrovský úsek, celú plošinu vrátane koľajníc v dĺžke sto metrov. Pamätám si aj na generálnu opravu VKB1 v roku 1984. To bola poriadna zaberačka, boli problémy s plniacimi vozmi, ktorým nefungovali správne prevodovky. V práci sme boli v jednom kuse,“ dnes už neveriacky krúti hlavou. Nakoniec to s tímom zvládli.
Pri otázke, čo sa za roky, ktoré je vo firme, najviac zmenilo, sa len pousmeje. „Všetko,“ odvetí výstižne. Okrem technológií, ktoré podľa neho napredujú míľovými krokmi, je to najmä postoj k bezpečnosti. „S minulosťou sa to vôbec nedá porovnať. Dnes je bezpečnosť prvoradá, človek si musí veľa vecí premyslieť, kým sa pustí do roboty. A to je dobre. Bezpečnosť musíme pripomínať najmä kolegom z dodávateľských firiem, nemajú ju všetci v krvi,“ tvrdí. S dodávateľmi súvisí aj ďalšia výrazná zmena. Hovorí, že kým v minulosti bolo údržbárov sto a z vlastných radov, teraz ledva dvadsať a chýbajúce kapacity dopĺňame externistami. Agregáty sa pritom nezmenili, sú rovnaké ako keď začínal, a teda vyžadujú rovnakú starostlivosť.
O svojich kolegoch hovorí len pozitívne. „Práca majstra je veľmi zodpovedná a závisí od kolektívu. Ja mám šťastie na svojich ľudí, u nás všetko klape,“ nechá sa počuť.
Podobne ako v práci je V. Poracký aktívny aj súkromnom živote. Je vášnivým turistom. Príroda je jeho druhým domovom. Veľmi rád chodí na huby, alebo zbierať lesné plody. Ako rodák z Medzeva má prebrázdené lesy v Smolníku, Štóse, ale rád si zájde i do Tatier či na Muráň. Krásu slovenskej prírody môže porovnať aj zo zahraničím, pretože niekoľkokrát navštívil Alpy. Za mlada bol zanieteným športovcom, za rodný Medzev hral krajské majstrovstvá vo futbale i ľadovom hokeji.
