Čestný odznak Vzorný záchranár udelil minister hospodárstva SR Ladislavovi Rešteiovi
Ktovie, čo preblesklo mysľou Ladislavovi Rešteiovi, hlavnému strojníkovi prvej zmeny Závodného hasičského útvaru U. S. Steel Košice, keď sa dozvedel, že mu minister hospodárstva SR udelí čestný odznak Vzorný záchranár. A na čo asi myslel minulý piatok počas slávnostného ceremoniálu pri príležitostí osláv Dňa baníkov, geológov, hutníkov a naftárov v Banskej Štiavnici, keď si spolu s ostatnými ocenenými vyznamenanie preberal?
Čo to z čriepok jeho tridsaťpäťročnej hasičskej praxe sa nám podarilo poskladať do malej mozaiky na našom stretnutí na jeho pracovisku. Treba však povedať, že naplánovať ho nebolo jednoduché. Nielen kvôli „dvanástkovému kolotoču“. U hasičov nikdy neviete, kde a kedy ich zastihnete. A ak nie je Ladislav Reštei práve na výjazde, či už k požiaru alebo k asistencii pri práci s vysokým požiarnym nebezpečenstvom, roboty okolo „mašín“ má stále dosť. „Musia byť stopercentne spoľahlivé,“ poznamenal na margo starostlivosti o hasičské vozidlá, ktorá spadá aj na jeho plecia. Ako hlavný strojník na začiatku každej zmeny prechádza s kolegom z končiacej šichty čo sa počas nej udialo, v čom treba pokračovať, čo riešiť. Zmonitoruje pohonné hmoty vo vozidlách, ktoré musia byť mimochodom natankované minimálne na 90 percent. „Vozidlá preberiem, skontrolujem ich, prejdem osvetlenia, vysielačky, majáky, pneumatiky... Všetko musí byť v poriadku,“ vyrátal časť aktivít, ktorým sa bežne venuje.
Ladislav Reštei sa pôvodne vyučil v hutníckom učilišti za valcovača plechov. Do fabriky to nemal zo svojho bydliska, Šace, ďaleko a i to zohralo svojím spôsobom rolu pri zvažovaní, ktorú školu si po skončení „základky“ vybrať. V sedemdesiatom štvrtom prišiel s výučným listom v ruke do jemných úpravní studenej valcovne, neskôr zarezával na deliacich linkách, prípravnej i pozdĺžnej linke, zaskakoval na „štvorstoličáku“. A potom prišla základná vojenská služba, ktorú si musel odkrútiť celú. „Jej skrátená päťmesačná verzia nevyšla, napriek sľubom sa ju nepodarilo vybaviť,“ poznamenal s úsmevom pri spomienkach na Český Krumlov i Čáslavice, kde ako vodič obrneného transportéru absolvoval aj poddôstojnícku školu. Praktické skúsenosti s obsluhou a údržbou „ťažkých“ nákladných vozidiel sa rozhodol zúročiť a po návrate do fabriky urobil kardinálny rez. Zmenil profesiu. Záľuba k technike dostala prednosť. Dal sa k hasičom. No nebol medzi nimi úplným nováčikom.
„V Šaci veľmi dobre fungoval dobrovoľný hasičský zbor, ktorého som bol členom. Chodili sme po súťažiach, vyhrali sme nie jednu cenu. Bavilo ma to,“ priblížil spojitosť medzi aktivitami, ktorým sa v mladosti venoval a profesiou, ktorú si napokon vybral. „Aké boli moje začiatky medzi železiarenskými hasičmi? Kolektív bol vtedy skôr starší, mladých bolo pomenej. Nastúpil som síce ako vodič, ale okrem toho som roky robil spojku veliteľovi zásahu. Mojou úlohou bolo urobiť pred zásahom okrem iného prieskum, vyťahovať laná, hadice, postarať sa o dopravné vedenie,“ priblížil časť svojich povinností a nezabudol dodať, že technika už mala svoje roky a zišla sa modernizovať. Neskôr sa stal druhým strojníkom, jazdil väčšinou na autách, ktoré zabezpečovali materiál, naftu, vodu pre zasahujúcich hasičov. Po zaučení a preskúšaní mu zverili pozíciu prvého strojníka a potom i hlavného, ktorú vykonáva doteraz.
Za tridsaťpäť rokov hasičskej praxe absolvoval Ladislav Reštei veľmi veľa zásahov. Všetky v pamäti mať nemôže, no napriek tomu dosvedčil, že mnohé v ňom zanechali stopu. Ako napríklad záchrana dvoch zamestnancov po páde z výšky v divíznom závode Teplá valcovňa alebo výbuch plynu v deväťdesiatom piatom roku, na ktorý sa nedá zabudnúť. „Bol piatok, mali sme v koksovni asistenciu, chystali sme sa s kolegami na obed, keď sme o tom dostali hlásenie,“ vrátil sa v myšlienkach na chvíľu do minulosti. Spomenul výjazdy prvej techniky i prvej pohotovosti i to, ako presedlal z tatrovky za volant sanitky a odvážal priotrávených železiarov do šačianskej nemocnice, ako šoféroval v dýchacom prístroji a spolu s ostatnými prehľadával určené trasy, či sa v nich nenachádzajú nejakí ľudia. „Ľudia sú všelijakí,“ zamyslel sa pri tom. „Hlásili nám z vrátnice, že nepustili dnu, keďže bol celý priestor uzatvorený, jedného kolegu, ktorý sa silou mocou domáhal vstupu na svoje pracovisko. Nepovolili, no on obišiel plynojem a išiel do práce potajme. Jednoducho si nedal povedať. Za chvíľu sme dostali echo o nevoľnosti ďalších ľudí. Ihneď sme nabehli na tvár miesta. Medzi štyrmi zamestnancami, ktorých sme naložili do sanitného vozidla a ktorých kolega cestou do Šace ošetroval, bol aj ten, ktorého sme do fabriky nepustili...“
