V sérii mini maratónskych príbehov sa v auguste o svoje bežecké skúsenosti podelili Martin Telepun a Branislav Klobošič. Dnes k nim pribudne František Smriga z DZ Studená valcovňa. “Maratónky” si obúva viac než štyridsať neuveriteľných rokov a život bez behu si už nedokáže predstaviť.

S behom som začal v mladosti, keď sme bývali na dedine v Slanci. Ako v každej dedine, bol tam kostol a krčma. A všetci chodili na pivo. Do krčmy som s partiou chodiť nechcel, tak som začal behať. Mal som 16 rokov a v jeden januárový deň som si obliekol tepláky a vyrazil zo Slanca smerom na Košice. Pri ceste som si všimol kilometrovníky. Našiel som prvý, druhý a bol som zvedavý na tie ďalšie. Až som prebehol päť kilometrov a vrátil sa späť. Neskôr som zistil, že prvý kilometer začínal o iba štyri domy nižšie od toho nášho a ja som si ho nikdy nevšimol. Od toho dňa som behať neprestal.

Motivácia bežcov býva rôzna. Aká je tá vaša?

Od samého začiatku bolo mojou jedinou motiváciou zlepšovanie časov. Od prvého dňa som si písal bežecký denník. Idete raz, druhý raz, chcete sa zlepšovať. Je to ako droga. Zlepšenie nie je výsledok náhody, ale veľmi pevnej vôle. Ak začnete vynechávať tréningy, nemôžete sa vypracovať. Nestačí, že týždeň si nabeháte a potom mesiac z toho žijete. Ak týždeň nebeháte, začínate od nuly. V behu je najdôležitejšia pravidelnosť. Vždy som bojoval s časom. Preteky som bral ako ostrý test, nezaujímalo ma umiestnenie, iba to, či sa dokážem zlepšiť.

Mojou druhou motiváciou je zdravie. Som presvedčený, že bez pravidelného pohybu a zdravého stravovania nie je možné byť zdravý ani vo vyššom veku a už vôbec nie v starobe, stačí sa pozrieť okolo seba. Dobrou správou je, že nikdy nie je neskoro. Telo a duša sa vám za to odvďačí, budete sa cítiť zdravšie, mladšie, šťastnejšie a predĺžite si život. Šport a strava idú ruka v ruke. Darmo by som sa stravoval racionálne, ak by som sa nehýbal. Šport ma núti zdravo sa stravovať. Ak chcem odbehnúť 20 kilometrov, nemôžem jesť špekáčiky, či vyprážané jedlá. Naopak, musím si dopriať kvalitné jedlo, veľa ovocia, zeleniny, pravidelný pitný režim.

Zabehli ste už mnoho maratónov. Pamätáte si však ten váš prvý?

Maratón považujem za kráľovskú disciplínu. To je vrchol všetkého. Maratónu som sa spočiatku bránil, ale po niekoľkých rokoch som zmenil názor a predsa sa prihlásil na košický maratón. Mal som rešpekt, keďže som dovtedy nebežal 42,195 kilometrovú trať. Kamaráti bežci ma varovali, že príde kríza. Je pravda, že tridsiaty piaty kilometer je kritický. Keďže som nemal skúsenosti s maratónom, bežal som opatrne, bál som sa, že si nebudem vedieť správne rozdeliť sily. Čakal som na tú krízu, ale zdalo sa mi, že neprichádza. Mal som stále dostatok síl a začal zrýchľovať. Pamätám si, že som obehol skupinku asi šesťdesiatich bežcov a únava ani kŕče neprichádzali. Tak som  ďalej zrýchľoval a keď som vybehol z Mlynskej na Hlavnú ulicu, medzi mnou a ostatnými bežcami bol viditeľný rozdiel. Ušetril som si toľko síl, že som v porovnaní s nimi šprintoval. A ľudia okolo cesty mi začali tlieskať, odstupovali a povzbudzovali ma, akoby som mal dobehnúť prvý. Cieľ bol na štadióne Lokomotívy, celú tú cestu mi tlieskali ako víťazovi. Bol to nezabudnuteľný zážitok. Napokon som dobehol za 3:14:15 h, čo bol pre mňa na prvý raz vynikajúci čas. A keďže ja rád bojujem s časom, do ďalšieho ročníka som si stanovil cieľ zabehnúť maratón pod tri hodiny.

Ako často behávate v súčasnosti?

Teraz behávam toľko, koľko mi telo dovolí. Toľko, aby som sa cítil zdravý, šťastný a spokojný. Koleno mi momentálne nedovolí trénovať na maratón, preto sa v októbri chystám na polmaratón. Striedam kratšie a dlhšie trasy, podľa toho, ako sa cítim. Napríklad si večer zabehnem päť kilometrov na novom, dvestometrovom ovále na sídlisku KVP - Starozagorská. Zvyčajne počas víkendov behávam dlhšie trasy. V auguste som bežal polmaratón v rámci Rajeckého maratónu. O týždeň neskôr som sa zúčastnil pretekov v Čičmanoch. J edenásť kilometrov po lesnom, kopcovitom teréne v rámci série Behaj lesmi . Stanovujem si vždy reálny cieľ. Nepretekám s nikým, pretekám s časom, so svojimi hodinkami. Neprispôsobujem sa druhým, neporovnávam sa, bežím svojim tempom.

Ako sa stravujete pred pretekmi? A ako sa telo vyrovnáva s maratónskym výkonom?

Pred pretekmi sa snažím vyhýbať ťažkým jedlám, aby som žalúdok odľahčil. Týždeň pred maratónom či polmaratónom sa stravujem striedmejšie: veľa zeleniny, ovocia, veľa vody. Nejem vyprážané, ani mäso so zemiakmi či mäso s ryžou, prílohu nahradím zeleninou. To sa týka aj tréningov. Ak viem, že idem behať desať kilometrov, deň pred tréningom uprednostním ľahšiu stravu.

Po pretekoch, po dobehu, sa cítim vynikajúco. Som šťastný, že som niečo pre svoje telo urobil. Zvyčajne trvá pol hodinku, kým sa organizmus ukľudní. Počas nej pijem iba čistú vodu, niečo si zahryznem, väčšinou cereálnu tyčinku. Zaujímavé je, že na druhý deň sa cítite vynikajúco, že by ste dokázali zabehnúť aj dvakrát toľko. Svalovica príde až dva dni po pretekoch. Ak deň po výkone „nevyklušem“, teda nezabehám si pomalým tempom, tak o dva dni neskôr mám poriadne stuhnuté nohy a cítim každý krok.

Čo by ste poradili ľuďom, ktorí by chceli začať behať?

Nikdy nezačať behávať preto, že chcete odbehnúť maratón. A nikdy nebehajte preto, že chcete schudnúť. Začať treba kvôli zdraviu, chudnutie je sekundárny jav. Vy chcete mať zdravé pľúca, srdce, cievny systém, dobrý tlak, cholesterol, svalovú hmotu. To by mala byť prvotná motivácia. Zlepšenie fyzického aj psychického stavu. A nikdy nešetrite na obuvi, kvalitné „maratónky“ sú základ, tu je dobré poradiť sa. Začať treba postupne, odbehnúť pätnásť minút a pokiaľ vládzem, bežať späť. Ak nevládzem, odpočinúť si na päť minút a vrátiť sa – či už behom, alebo rýchlou chôdzou, podľa kondície. Aby to malo zmysel, mali by ste trénovať minimálne trikrát do týždňa. Mnoho ľudí nevie, že pri pomalom behu sa spaľuje viac tuku než pri rýchlom výdaji energie. Preto odporúčam pomalé tempá.

Začiatočník, ktorý má veľmi veľkú nadváhu, by však nemal hneď začať behať. Mal by si kúpiť trekingové paličky a prechádzať sa. Stačí päť, desať minút, ale pravidelne, každý deň. Prísť z práce, chvíľu si oddýchnuť, vziať paličky a ísť na prechádzku.

Odporúčam viesť si denník, zapisovať si vzdialenosť a čas. Po piatom, šiestom raze už zistíte, že sa začínate zlepšovať. Častou chybou začiatočníkov je prejedanie sa po tréningu. Vydajú energiu a vzápätí ju hneď prijmú naspäť. Výdaj musí byť vyšší než príjem. Do pol hodiny by ste mali niečo zjesť, aby sa regenerácia nepredlžovala. To znamená nejakú tyčinku, kúsok chleba, aby ste oklamali žalúdok. Bez pevnej vôle to však nepôjde.

Aké máte plány do budúcna?

Robím všetko preto, aby som bol zdravý. Odísť z tohto sveta sa dá aj v zdraví a s úsmevom na tvári. A to je môj cieľ. Každému hovorím, že chcem žiť 112 rokov a ako storočný chcem ešte pracovať a zabehnúť polmaratón.

Dodáva František s úsmevom. Jeho zanietenie pre pohyb a zdravý životný štýl je nákazlivé. Bodaj by v prvú októbrovú nedeľu „preskočilo“ na čo najviac ľudí v uliciach Košíc.