Vyznamenanie Za pracovnú vernosť pre predáka v DZ Studená valcovňa Štefana Obšitníka za vyše štyri desaťročia roboty v hute
Ako sa vraví, cesty osudu sú nevyspytateľné. A neraz sa to týka aj profesie. Štefan Obšitník chcel byť veľmi elektrikárom. Nevyšlo to. Stal sa zámočníkom. Priznáva, že ešte aj po vyše štyridsiatich rokoch vo fachu mu je za nenaplneným snom ľúto, aj keď nová profesia mu k srdcu prirástla. „Mama mi jednoducho elektrikára zatrhla po tom, čo sa strýko pri práci s elektrinou zranil. Bývali sme v rodinnom dome, kde bolo stále čo „majstrovať“ a tak som si myslel, že keď sa vyučím za zámočníka, budem hádam opravovať nejaké zámky,“ smeje sa. „Netušil som, že to bude taká drina.“ To už naráža na uplynulé vyše štyri desiatky rokov, ktoré si odkrútil v hute pri obrích strojoch. O akýchsi jemných zámočníckych prácach nemohlo a nemôže byť ani reči. „Mojím prvým pôsobiskom bola poklopová žíhareň, neskôr jemné úpravne. Začínal som ako prevádzkový zámočník, robil som aj zmenového zámočníka a neskôr inšpekčného zámočníka hladiaceho kvarta. Už takmer tridsať rokov pôsobím na úseku strojnej údržby moriacich liniek ako predák zámočník,“ vymenúva pôsobiská, z ktorých bolo každé niečím iné. Každé ho však profesionálne posúvalo dopredu. Rád si spomína najmä na inžiniera Bartolomeja Palka, dnes už dôchodcu, ktorý ho veľa naučil. „Bol to práve on, kto ma „dotiahol“ do moriarne za inšpekčného zámočníka. V kontakte sme ostali aj keď už prešiel na technické oddelenie. Mal množstvo odborných vedomostí, i zo zahraničia kde pôsobil, a vždy vedel poradiť. Diskutovať s ním o strojových zariadeniach alebo hydraulike bolo zaujímavé a podnetné,“ hovorí Š. Obšitník. Vysvetľuje, že rôznorodosť zariadení si vyžaduje rôznorodý prístup i činnosti. Zámočníci manipulujú so zložitými zdvíhacími zariadeniami, vzduchotechnikou, hydraulikou a vyznať sa v nich chce nielen množstvo vedomostí, ale najmä roky praxe. „Kým ich údržbári doslova „nechytia do ruky“, tak sa toho veľa nenaučia. Jedna vec je to, čo je napísané, druhá, čo vidia, čo si vyskúšajú na vlastnej koži,“ nazdáva sa. K tomu vedie ako inštruktor učňov aj mladých, začínajúcich kolegov. „Pracujú pod dozorom, ale snažím sa im dať dosť voľnú ruku, lebo len tak získajú prax,“ konštatuje. Inštruktorom je už približne pätnásť rokov a za ten čas mu rukami prešli mnohí mladí muži. „Chlapci, s ktorými som spolupracoval, boli vždy iniciatívni, nikdy som s nimi nemal problémy, skôr je problémom, že po skončení školy nemajú veľa možností zamestnať sa, i keď v poslednom čase badať malé zlepšenie. Mladá krv nám však chýba,“ zamýšľa sa nad budúcnosťou.
Hovorí sa, že dobrý údržbár je ten, ktorý nemá čo robiť. Ak linky „fičia“ naplno, je všetko v poriadku, ale ak sa niečo pokazí, vtedy sú údržbári neraz pod paľbou kritiky. „Kolegovia pri linkách od nás očakávajú, že budú vždy v perfektnom stave, prevádzkyschopné a že závažné i menej závažné poruchy, ak sa udejú, čo najrýchlejšie odstránime. Preto venujeme čoraz viac pozornosti profylaxii, odstraňovaniu príčin porúch v samotnom zariadení, ktorá odstávky znižuje na minimum,“ vysvetľuje. Jedným dychom však dodáva, že roboty je stále dosť. „Zariadenia, ako napríklad nedávno moriaca linka č. 1, sa modernizujú. Od nás, údržbárov, sa chce, že budeme nápomocní nielen pri samotnej realizácii, ale aj pri hladkom nábehu po oprave. Tu máme dosť priestoru, keďže v ždy sa nájde niečo, čo treba ešte zlepšiť, skrátka, ako sa vraví, „vychytať muchy“, ktoré zariadenie vyladia tak ako treba.“
Predstaviť prácu predáka znamená hovoriť aj o tej časti, ktorá opravám predchádza, teda o príprave na ne. Často pritom ide nie o dni, ale aj týždne. Počnúc osvojením si postupov práce, až po zabezpečenie všetkého potrebného – náhradných dielcov a uzlov. Na starosti má práve takúto dielňu. Patrilo by sa spomenúť aj jeho ďalšie aktivity, napríklad pri odstraňovaní bezpečnostných rizík, alebo šetrení nákladov, či spoluprácu s inými údržbárskymi pracovnými skupinami a dodávateľskými firmami.
Keď hovoríme o rodine a záľubách, Štefan Obšitník s hrdosťou spomenie syna Andreja, ktorý sa vyučil za mechatronika a už desať rokov pracuje na obalovej vetve ako operátor. Radosť mu robia aj dve dcéry a vnúčatá. S manželkou sú vášniví hubári a svojimi úlovkami radi potešia rodinu a blízkych. Nezabudne ani na kolegov. „Sme dobrý kolektív, nespomínam si, že by sme niekedy mali medzi sebou nejaké rozbroje. Občas to zaiskrilo, vždy však iba kvôli robote. Keď z firmy odídem, spolupracovníci mi budú naozaj chýbať,“ dodáva držiteľ vyznamenania ministra hospodárstva SR Za pracovnú vernosť.
