Šarišský hrad leží na vrchole 300 m vysokej vyhasnutej sopky. Tento strategický kopec bol obývaný už v praveku. Kamenný hrad sa v písomnostiach spomína už v polovici 13. storočia, predtým tu stál pravdepodobne jeho drevený predchodca. V rokoch 1240-1300 bol Šarišský hrad dôležitým sídlom uhorských kráľov. Napríklad v roku 1270 sa tu konala svadba uhorského princa Ladislava IV. a neapolskej princeznej Izabely. Hrad sa stal správnym sídlom celej župy, ktorej dal aj pomenovanie - Šarišská. Šarišským županom bol v roku 1441 aj známy Ján Jiskra. V čase tureckej hrozby dal cisár rozkaz na prestavbu hradu na nedobytnú pevnosť a v roku 1542 sa na hrad presídlili aj provinčné orgány z Košíc, čím Šariš prekonal aj Spišský hrad.

V roku 1634 hrad spravovali dediční šarišskí župani z rodu Rákoci. Bývali však už v kaštieli a na hrade ostalo dvesto vojakov, čím hrad dostal charakter kasární. Začiatok konca hradu nastal v roku 1660. Pod strážnou vežou vybuchol sklad pušného prachu, ale hrad naďalej slúžil ako kasárne a väznica. Oslabený hrad ešte viac poškodil poľský kráľ Ján Sobiesky, ktorý po neúspešnom obliehaní Prešova v roku 1683 na hrad zaútočil. No stále ešte na hrade sídlili cisárski vojaci. Ich kapitán Székely však v roku 1687 kázal posledné zachované časti hradu podpáliť, aby sa nestal útočiskom pre rebelov. Ľuďom z podhradia, ktorí prišli na pomoc, už vojaci nedovolili požiar uhasiť. Pevnosť tak definitívne strácala strategický význam a menila sa na ruinu.