Stretli sme sa na rohu Kováčskej a Vodnej. Podľa dohody. A aj keď sme sa nikdy predtým nevideli a naokolo bolo chodcov dosť, neminuli sme sa. Akosi prirodzene sme sa o niekoľko minút pri dobrej káve i minerálke dali do úprimnej debaty a prestali aspoň na chvíľu vnímať čas. Helena mi dovolila nazrieť do svojho vnútra i nedávnej minulosti, ktorú by celkom určite nikto nikdy nechcel zažiť...Diagnóza, ktorou prešla, by rozhodila každého. Ani u nej to nebolo inak. No i keď čierne myšlienky ju na začiatku zahnali do kúta, neprepadla im. Povedala si, že nemusí byť všetkým pekným dňom koniec.
„Jedného dňa mi pri pravidelnej preventívnej prehliadke zistili na pankrease cystu. Sedem rokov som poctivo chodila každých šesť mesiacov na kontroly, všetko bolo v poriadku, až raz... Cysta sa zvrhla na nádor. Zhubný. Dcéram, ktoré žijú v Anglicku, som nechcela pokaziť víkend, nič som im nepovedala. Až o niekoľko dní. Potom to už išlo rýchlo. Operácia, chemoterapia.. Našťastie, výsledky sú optimistické. Uvedomujem si však, že nebyť pravidelných kontrol, prišlo by sa na moju diagnózu neskoro. Nič ma nebolelo, k lekárovi by som nemala prečo ísť. No pri karcinóme pankreasu v neskoršom štádiu je nádej na prežitie minimálna...“
Helena už druhý rok „dobrovoľníči“ v organizácii Europacolon – Povedzme nie rakovine, ktorá prišla na Slovensko zo Švajčiarska pred desiatimi rokmi. Každú stredu prichádza spolu s ďalšími aktivistami do košického Východoslovenského onkologického ústavu, aby pomohla, poradila a psychicky podporila chorých. „Veď takýto pacient potrebuje liečiť nielen telo, ale aj dušu, uzatvára sa do seba so svojou trýzňou. Viem, o čom hovorím, sama som tým prešla. A verte, mnohí sa doma nevedia tak otvoriť, ako napokon pri nás,“ hovorí o svojom poslaní.
„Veľa ľudí sa ma pýta, ako to zvládam, ako som tým bôľom prešla. Poviem, ako na to. Človek si nesmie ani len pripustiť myšlienku – ja to nezvládnem, je to koniec. Treba myslieť pozitívne, mať stále nejaké plány. Ako ja. Keď som nastúpila na onkologickú liečbu a bola na druhej chemoterapii, zavolala mi dcéra z Anglicka a oznámila mi, že čaká bábätko. Jasné, že som mala dôvod žiť. Nemyslela som na to, žeby som mala zomrieť, nepripúšťala som si to...Od prvej chvíle som sa nevzdala... “ vraví s pohľadom upretým na neznámy bod kdesi vpredu. A potom len poznamená: „Vedeli ste, že Slovensko je prvé na svete vo výskyte rakoviny pankreasu? A že sa ľudia, je to až neuveriteľné, aj v tomto storočí za svoju diagnózu hanbia? Nuž hej, aj s takýmto prípadom som sa stretla. Akýsi sme zvláštni, nedbáme na prevenciu. Ľudí zaujímajú v prvom rade hmotné statky, aj keď na prvom mieste by malo byť zdravie. Načo nám budú, ak ho nebudeme mať? Neraz si to človek uvedomí, až keď ho stratí a keď je neskoro. Nikdy som nebola na hmotné statky, ale aj mne sa život otočil úplne iným smerom. Viac si život vážim, som pokojnejšia, vychutnávam si ho, nikam sa neponáhľam, mám čas a chuť ísť pomáhať, vypočuť si niekoho. Hodnotový rebríček sa mi od základu zmenil...“
