Účastníci dobrovoľníckych dní na stretnutí s prezidentom košickej oceliarne Scottom Buckisom

Veľa užitočnej práce odviedli počas desiateho ročníka Dní dobrovoľníkov – U. S. Steel pre Košice, ktoré sa uskutočnili 13. a 14. mája 2016, zamestnanci košickej oceliarne, jej dcérskych spoločností, rodinní príslušníci i ľudia z partnerských organizácií. Do Hutníckej kvapky krvi, zbierky užitočných vecí pre charitné centrá, manuálnej práce v detskom domove na Hurbanovej ulici v Košiciach, Klube Forresta Gumpa, zoologickej i botanickej záhrade, útulku pre psov pri Haniske i na detskej historickej železnici sa zapojilo vyše štyristo ľudí, ktorí pre dobro veci neváhali darovať svoj čas, energiu i pracovné zručnosti. Dobrovoľníctvo mnohí z nich považujú za úplne prirodzenú aktivitu. Vravia, že ich obohacuje, dáva životu nový rozmer, utužuje medziľudské a kolegiálne vzťahy, skvalitňuje zmysluplné využívanie voľného času, umožňuje participovať na rozvoji komunity, v ktorej žijú, pomáha riešiť konkrétne problémy...

Tradičný pracovný obed prezidenta spoločnosti s vybranými dobrovoľníkmi, ktorý sa konal každý rok po dobrovoľníckych dňoch, vystriedal v tomto roku nový formát. Na spoločné stretnutie spojené s malým občerstvením prijalo pozvanie prvého muža košickej oceliarne Scotta Buckisa bezmála stoštyri­dsať dobrovoľníkov z radov zamestnancov U. S. Steel Košice a jej dcérskych spoločností. Uskutočnilo sa v pondelok 30. mája 2016 v šikmej zasadačke hlavnej administratívnej budovy vo vstupnom areáli.

„Chcel som sa stretnúť s čo najväčším počtom dobrovoľníkov a poďakovať vám všetkým za tvrdú prácu, ktorú ste počas firemných dobrovoľníckych dní odviedli,“ prihovoril sa prezident spoločnosti publiku, v ktorom nechýbali viceprezidenti Richard C. Shank, Miroslav Kiraľvarga, Elena Petrášková, riaditeľ pre vonkajšie vzťahy Ján Bača a členovia jeho tímu, ktorí podujatie spolu s hlavnou organizátorkou Ľubomírou Šoltésovou pripravili a koordinovali. „Pre mňa osobne to boli druhé dobrovoľnícke dni v Košiciach a napriek tomu, že v tomto roku počasie s nami až tak nespolupracovalo, mal som dojem, že boli ešte lepšie než minulé. Som presvedčený, že tie budúcoročné budú opäť o niečo lepšie,“ uviedol Scott Buckiso. Poznamenal tiež, že v poslednom čase vedenie firmy intenzívne pracovalo na riešení mnohých záležitostí, spoločnosť bojovala s mnohými úskaliami, situácia na trhu nebola na našej strane. „Napriek tomu činnosti, ktoré sme počas dní dobrovoľníkov odviedli, dokazujú, aký prístup k firme máme a aký bude v budúcnosti. Pokiaľ budeme takto spolupracovať a držať za jeden povraz, budúcnosť je istá,“ povedal prezident a podčiarkol, že firma také aktivity, akými sú dobrovoľnícke dni na podporu regiónu, zachová.

Film dokumentujúci priebeh dobrovoľníckeho podujatia, ktorý natočili študenti partnerskej filmovej školy v Košiciach, si mohli účastníci stretnutia vzápätí pozrieť v premiére ako prví. My len uveďme, že pre všetkých ostatných záujemcov je už v týchto dňoch k dispozícii na firemnej webovej stránke a na intranete.

František Gregor z útvaru Riaditeľa pre vonkajšie vzťahy, ktorý potom požiadal o slovo, ozrejmil, že film síce pre nepriazeň počasia nezachytil brigádu na detskej historickej železničke, no úsilie všetkých, ktorí prišli, si zaslúži uznanie. „Spoločne sme sa dohodli,“ informoval koordinátor tejto dobrovoľníckej aktivity, „že si stanovíme termín a dokončíme to, čo sme kvôli dažďu nestihli. Chcel by som teda kolegov pozvať v sobotu 18. júna do Čermeľa. Začíname o pol deviatej.“

Čo ľuďom dáva dobrovoľná pomoc? Čo ich podnecuje k tomu, že ponúkajú svoju energiu i voľný čas v prospech iných? Štefan Egri z expedície teplej valcovne sa dobrovoľným darcom krvi, ako nám s úsmevom prezradil, stal vďaka kamarátovi. „Nahovoril ma a tak som na svoj prvý odber išiel s ním. A potom už aj sám, a pravidelne. Akosi som to už považoval za samozrejmé... Asi dvakrát sa mi odvtedy stalo, že som dostal esemesku z transfúzky, že potrebujú krv. A či v darcovstve mienim pokračovať? Určite!“

Ján Petruška, ktorý spolu s Cecíliou Markulíkovou, Alžbetou Dragulovou a Michalom Fizerom pomáhal v Občianskom združení Jeseň života počas zbierky užitočných vecí pre charitné centrá a neziskové organizácie s triedením prinesených vecí, vraví, že ľudia si majú pomáhať. „Ak majú možnosť urobiť niečo dobré pre iného človeka, mali by to spraviť. Sám rád pomôžem napríklad na záhradke svojim susedom. Je to vzájomné a tak by to malo byť.“ Michal Fizer jeho slová len zdu­pľoval. „Aj keď kedysi,“ zamyslel sa na okamih, „bývala dobrovoľná pomoc intenzívnejšia. Na dedinách, aj v me­ste. Nedá sa zabudnúť na to, ako sme vo svojom voľnom čase sadili po sídliskách stromy, osádzali lavičky. Brali sme to úplne prirodzene, nikto proti brigádam nič nenamietal. Urobili sme, čo bolo treba, aj sa pritom zabavili.“

Roman Fedák, technický špecialista z komunikačných technológií, ktorý v tomto roku zarezával v detskom domove na Hurbanovej ulici, podotkol, že jeho prvá účasť na firemných dobrovoľníckych dňoch má svoju históriu i príčinné pozadie. „Pred niekoľkými rokmi sme sa v jeden horúci májový deň vybrali s korčuľami prevesenými cez rameno na zimný šta­dión. Deti, ktoré sedeli vonku na lavičke, sa na nás začudovane pozerali a že vraj, kam ideme? No, na ľad, korčuľovať sa, firma nám takú možnosť dáva... O niekoľko dní sa konali do­brovoľnícke dni a ja som si uvedomil, že ak sa zapojím, dám niekomu niečo aj ja...“ zaspomínal na časy minulé a potom znova zalovil v pamäti: „Tuším, že prvý raz som bol pomáhať v Dome pokojnej staroby, potom na geriatrii. Nedávno som šiel so synom okolo. Tú lavičku, čo tam vidíš, vravel som mu, som kedysi osadil spolu s Dušanom Šipkom. Bol to príjemný pocit s istou dávkou spolupatričnosti s firmou, ktorá povedala, že chce tomuto miestu pomôcť. No, neobetujem jednu sobotu?“ rozosmial sa. „A na druhej strane, keď sa bližšie oboznámite so subjektmi, ktoré podporujeme, hneď je vidieť, že tú pomoc skutočne potrebujú...“

Zita Hromotová je v útulku pre psov pri Haniske už dobrovoľníckou stálicou. „Keď sa s firemnými dobrovoľníckymi aktivitami začínalo, mo­hla som si vybrať z dvoch miest. Buď pôjdem do ZOO alebo do útulku. Vybrala som si útulok. Najmä preto, že v tom čase sme mali doma čerstvého „nalezenca“, psíka, ktorého sme našli na ulici,“ konštatovala technická špecialist­ka, ktorá útočisku pre zvieratá ostala verná aj počas nasledujúcich rokov. „Za ten čas sa prostredie v útulku neskutočne zmenilo. Z roka na rok je to lepšie. Na začiatku to bola holá pláň, jeden hrdzavý plot a dve spadnuté búdy,“ zamyslela sa. „Človeka teší, keď vidí za sebou hotovú robotu,“ dodala po chvíli.

Ako vníma dobrovoľníctvo Marián Fecko z laboratória studenej valcovne? „Sú predsa ľudia, ktorým treba pomôcť a tí, ktorí pomôcť môžu, by tak mali urobiť,“ poznamenal krátko. A určite s ním súhlasia aj obchodné referentky Marta Oravcová a Slávka Nahajová. Cítia potrebu pomáhať slabším i tým, ktorí podporiť potrebujú a zapájať sa do zveľaďovania a skrášľovania prostredia, v ktorom žijú a relaxujú.