O detských domovoch na Slovensku hovoríme s manželkou viceprezidenta pre ľudské zdroje Beátou Pitorákovou

· Čo viete o detských domovoch na Slovensku?
Do detských domovov sa dostávajú rôzne detičky. Väčšinou to nie sú siroty, ale deti žijúcich rodičov, ktorí sa o ne z rôznych dôvodov nemôžu postarať. Človeku je ľúto, keď sa kvôli sociálnym dôvodom nemôžu rodičia postarať o svoje deti, ktoré potom skončia v detskom domove. Tam im samozrejme chýba rodinné prostredie a zázemie. Je diskutabilné, čo je lepšie, keď nastane prípad, že rodičia sú drogovo závislí. Či vtedy nie je pre dieťa lepšie byť v domove. Jednoznačne si myslím, že detské domovy plnia svoju úlohu, aj si ju vždy plnili, pretože tu stále budú prípady, keď sa rodič nevie o dieťa postarať.

· Myslíte, že na deťoch v domovoch vidieť, ktoré z nich majú rodičov, len s nimi nežijú a ktoré z nich sú siroty a žijú v domove od malička?
Ono, aj keď v domove žijú detičky od malička, každé z nich hľadá otca a mamu. Deti to prostredie vnímajú, či už sú staršie, alebo mladšie. Oni si jednoducho uvedomujú, že sú v domove. Musia sa s tým samé vyrovnať a je to veľmi ťažké. A keď majú rodičov, ktorí sa o ne nemôžu postarať, tak je to ešte ťažšie. Zase, aj v domove si deti môžu vytvoriť väzby s ostatnými, ako napríklad dievčatko, ktoré spievalo v súťaži Slovensko má talent. Veľmi pekne sa vyjadruje o svojom vychovávateľovi a o detskom domove.

· Myslíte, že je lepší detský domov, alebo je lepšia náhradná rodina, v ktorej dieťa má aspoň nejaký zážitok z rodiny? Myslím, že vo svete uprednostňujú skôr model náhradnej rodiny, ktorý je dokonca lacnejší.
Áno, detské domovy je potrebné transformovať. Vo forme v akej existovali, vo forme nejakých detských internátov, to určite nie je dobré, ale opäť je to individuálne. Niektoré rodiny si deti berú z totálne zištných dôvodov a niektoré jednoducho cítia potrebu starať sa. Aj tu by mal štát prevziať väčšiu kontrolu, dozrieť na to, komu sú deti zverené. Teraz už mnoho detských domovov prešlo transformáciou. Napríklad v Košiciach a okolí je väčšina detičiek už v domovoch v rodinných domoch, v Nižnej Myšli, vo Fruniho vile, čiže tie deti už žijú normálne a reálne a len na nich záleží, ako sa začlenia do života.

· Poznáte niektoré z tých detí osobne?
Pravdaže. Poznám tri dievčatká. Otec im zomrel, matka bola na tom sociálne veľmi zle a nebola schopná zaplatiť ani základné poplatky. Preto radšej dcéry nechala odísť do domova. Kvôli dlhu tritisíc korún im vypli elektrinu a ona chcela, aby sa jej deti mali lepšie. Keď raz mala jedna z dcér narodeniny, tak ich mama, aj keď mala zlomenú nohu, nasadla na autobus a prišla jej dať jablko. Tá najstaršia sa už z domova vrátila k mame a pomáha jej. Myslím, že tú ženu za to, čo urobila, nemôžeme odsudzovať. Chcela len dobre pre svoje deti.

· Dostávajú toho deti v domovoch dosť a vážia si to?
Detské domovy sa spájajú pri rôznych akciách, a to nielen v čase Vianoc, ale počas celého roka. Niektoré chodia spolu na rôzne pobyty, či už do Chorvátska k moru, alebo sa chodia lyžovať do Tatier. Niekedy sa majú lepšie než deti z rodín, ktoré si to nemôžu dovoliť. Po materiálnej stránke možno netrpia núdzou. Skôr je podľa mňa dôležité, aby štát podporil rodinnú politiku, aby rodiny mohli zostať spolu aj v zlých časoch.

· Ako ste sa dostali k detským domovom?
V roku 2001 som bola na jednom mestskom plese, na ktorom som vyhrala prvú cenu vo forme finančnej odmeny. Rozhodla som sa tú cenu odovzdať detskému domovu. Odvtedy s nimi ako právnička užšie spolupracujem. Tak ako ostatní ľudia, aj oni potrebujú niekedy právne služby.

· Čo si myslíte o vzťahoch v domovoch?
Stále som mala taký pocit, že dieťa nemá vyrastať len s rodičmi, ale v kolektíve, s ľuďmi, ktorí ho nevychovávajú, ale proste ľúbia. Niekedy si človek uvedomí, čo má jeho vlastné dieťa a čo druhé dieťa nemá. Naše deti majú starých rodičov, tety, ujov, bratrancov a sesternice a deti z domovov sú o to ochudobnené. A tu by som chcela vyzdvihnúť prácu vychovávateľov. Robia tam väčšinou ženy, ktoré majú vlastné bežné problémy, musia sa starať o svoje deti, ale venujú lásku aj deťom v domove. Sú možno nedocenené, ale keby tie deti nemali rady, tak by to nemohli robiť. Obdivujem, že sa vedia vzdať svojho súkromia a obetovať sa. Deti doslova visia na svojich vychovávateľoch, ktorých nežne oslovujú. A vidieť, že sa majú radi.