V našej firme pracujú mnohí ľudia v jedinečných  profesiách, aké nikde inde na Slovensku nenájdete.

Odsírenie je relatívne nová prevádzka, vytvorená bola v roku 2010, je veľmi zložitá a môžu tu robiť len tí najlepší zamestnanci z chémie. Nahradila tak dovtedajšiu prevádzku „čpavkáreň“ a bola spustená preto, aby sme dosiahli nižšie limity obsahu síry. Výstupom je čistá síra, ktorá sa nakladá do cisterien a predáva sa na ďalšie využitie v chemickom  priemysle v Čechách.  „Síra má špecifické vlastnosti, v tekutom stave je iba v určitom teplotnom rozmedzí od 120 – 140 stupňov Celzia. Pri nižšej teplote stuhne a pri vyššej sa z nej stane želatína. Tento proces je už nezvratný, síra sa do tekutého stavu vrátiť nedá. Ďalším produktom, ktorý predávame, je benzol“ vysvetľuje Juraj Kokoľus, hlavný operátor odsírenia, ktorý má na starosti odsírenie, okruh chladiacich vôd a benzol a dodáva: „zároveň všetky vody, ktoré sa používajú v koksovni sa u nás musia dočistiť. Vypúšťame ich do biologickej čistiarne a potom do ČOV Sokoľany.“

V prevádzka Chémia a odsírenie koksárenského plynu DZ Koksovňa sa spracováva koksárenský plyn, ktorý vzniká pri výrobe koksu v koksárenských batériách. Koksárenský plyn obsahuje až 55 % vodíka a 7,5 % dusíka, je však nebezpečný tým, že obsahuje metán, oxid uhoľnatý, etén (etylén), sirovodík a čpavok. Na rozdiel od iných našich hutníckych plynov má najvyšší obsah vodíka, preto má z nich najlepšiu výhrevnosť. Po úprave sa používa na vykurovanie v energetike a v DZ Teplá valcovňa.  „V prevádzke pracuje 59 ľudí, väčšina na zmeny a zopár ľudí iba na ranných zmenách. Nie je to vôbec jednoduchá práca, robí sa v sťaženom pracovnom prostredí,“ predstavil v skratke „svoju“ prevádzku jej vedúci Martin Kristiňák.

Operátori riadia celý proces z velína. Osem obrazoviek počítačov rozmiestnených vedľa seba pripomína riadenie leteckej prevádzky.  Každá z nich zobrazuje iné parametre a iné údaje.

Je to ako domino

Tak Juraj Kokoľus, ako i celá osádka tu pracuje od začiatku.  Zaujímalo nás, ako sa k tejto práci dostal a či je chemik. „Nie, som hutník,“ hovorí: „pracujem v železiarňach 27 rokov. Na odsírenie som prišiel ešte pred spustením prevádzky. Museli sme sa toho veľmi veľa naučiť. Mali sme rozsiahle školenie. Dostali sme veľkú kopu papierov s technologickými postupmi a projektami, potom trojtýždňové školenie v Poľsku. Museli sme sa naučiť celý technologický postup, čo môžu ovplyvniť jednotlivé parametre a ich zmeny. Sledujeme teploty, prietoky, množstvo vody, tlak, lúh, paru...  Keď sa zmení čo i len jeden parameter, tak ovplyvní všetko. Stačí, že stúpne teplota a už sa zvyšuje tlak... Musíme presne vedieť,  ako potom postupovať na ďalších zariadeniach. Všetko so všetkým súvisí. Je to ako domino.“

Takmer všetko sa už stalo

Vo velíne musia byť vždy dvaja. Jeden neustále sleduje osem obrazoviek počítačov. Niektoré odchýlky alebo poruchy vedia odstrániť priamo „cez počítač“. K ďalším musia ísť von, k čerpadlám alebo iným zariadeniam. 

 

Na fotografii Ján Hostovčák, denný predák a Juraj Kokoľus.

„Kombinácií, ktoré môžu nastať,  je veľmi veľa a každá situácia je výnimočná. My, ktorí sme tu od začiatku, máme tú výhodu, že nás už neprekvapí skoro nič, lebo takmer všetko sa už stalo a vieme ako reagovať.  Noví pracovníci sa to musia naučiť „za pochodu“, čo je veľmi ťažké, je to technologicky veľmi náročná prevádzka. Treba poznať každý pracovný postup, veľa z chémie, všetky potrubia, čerpadlá....," hovorí Juraj.

Musia si to zažiť

Aby bol zamestnanec schopný v tejto prevádzke plnohodnotne pracovať, potrebuje minimálne jeden rok. Málokto tomu verí. Majú tu aj nových zamestnancov, jedného od leta minulého roka a zďaleka ešte nie je na 100 percent zaškolený. Človek sa najlepšie poučí z konkrétnych situácií a tí noví ich musia sami zažiť, aby ich to neprekvapilo.

Juraj Kokoľus má svoju prácu rád. „Niekto si  môže povedať, že len sedíme vo velíne, ale  nie je to tak. Musíme byť ostražití na 100 percent, lebo nikdy nevieme, čo sa môže stať. Nie je to stereotypná práca. Treba pri nej používať rozum, logiku a mať dostatok skúseností. Keď sa čokoľvek stane, reakcia musí byť veľmi rýchla, nie je čas začať hľadať možnosti po prevádzke.  Rád chodím do roboty, máme dobrý kolektív, dobre sa poznáme, viacerí sme priateľmi aj v súkromí. A je to zaujímavá práca.“

Železiarenská rodina

Nemá jeho rodina obavy z práce v rizikovom prostredí?

„Nejaké určite áno. Tu, na chémii, pracovala moja svokra, aj dedo robil v koksovni a otec zase na valcovni. Mám dvoch synov 13 a 18-ročného. Pokračovať v tejto tradícii neplánujú. Zaujíma ich svet počítačov a oblasť IT.“

Najlepším relaxom sú pre neho každodenné dvoj – trojhodinové prechádzky v Slanských vrchoch s dvoma čiernymi vlčiakmi. V lete je to aj bicykel a v zime zasa korčule.

 

 „Som aj dobrovoľným hasičom. Už asi dva roky. Presvedčil ma bratranec, keď som dostaval dom. Akurát sme v nedeľu mali previerku, nácvik hasenia požiaru a úsekové podávanie vody. Zúčastnilo sa 6  hasičských staníc. Bolo to zaujímavých 8 hodín a previerku sme zvládli!“

---

Foto: František Gregor a súkromný archív Juraja Kokoľusa