Marián Kéda bol v minulosti stabilnou oporou futbalového klubu TJ VSŽ Košice
„Futbal bol kedysi fenomén,“ hovorí o najpopulárnejšom kolektívnom športe Marián Kéda z úseku Spoľahlivosť zariadení. „Počítače sme nemali, kto ho nehral, nebol „in“,“ dodáva. Vyrastal v 70. rokoch, keď federálnu ligu hrali z metropoly východu dva kluby – VSS a Lokomotíva Košice. S nostalgiou si s ostatnými rovesníkmi spomína na atraktívnych súperov a preplnené štadióny. K futbalu mal blízko aj vďaka rodine, pretože ho aktívne hrával jeho otec. „Pritiahol ma k tomuto športu. Vždy som bol brankárom, a to možno preto, že aj otec hrával v obrane. Defenzívu máme v krvi,“ smeje sa náš kolega, ktorý v U. S. Steel Košice pracuje ako koordinátor pre inšpekciu stavieb a strategických zariadení.
Futbalovú abecedu sa učil vo VSS Košice. Prešiel všetkými mládežníckymi kategóriami, k najväčším úspechom radí druhé miesto v slovenskej lige v roku 1978, ktoré s klubom získal ako starší dorastenec.
SEDEM ROKOV V TJ VSŽ KOŠICE
V 19-tich rokoch si zlomil ruku, čo je pre brankára rozhodne nepríjemné zranenie. „Po úraze som začal chytať za Hanisku a neskôr za Košickú Novú Ves. Tam si ma všimli tréneri Hutta s Flešárom z TJ VSŽ Košice a navrhli mi, aby som šiel hrať za železiarenský klub,“ spomína si na významný míľnik, ktorý ovplyvnil jeho ďalšie futbalové smerovanie.
Nakoniec si s klubom „tľapli“ a M. Kéda sa stal na sedem rokov stabilným členom kádra TJ VSŽ Košice. S tímom hral prvú, respektíve druhú národnú ligu. Ako vraví, klub nemohol mať najvyššie ambície, pretože na východe republiky bola vo federálnej lige silná košická dvojica VSS s Lokomotívou. A to by už, ako teraz s úsmevom hovorí niekdajší brankár, mohlo v komunistickom režime prekážať politicky.
V roku 1982 sa ešte ako študent zamestnal v bývalých železiarňach ako brigádnik. Pracoval na centrálnom prekladisku rúd. Od roku 1985 však už mal zmluvu na plný pracovný úväzok a stal sa predákom železničnej dopravy.
Futbal hral aktívne až do roku 1989. Zmena politického režimu priniesla odlišný pohľad aj na šport. „Futbal sa začal profesionalizovať. Telovýchova zanikla, v našom meste vznikol nový klub 1. FC Košice. Hráči sa museli rozhodnúť, či sa stanú profesionálmi, alebo futbal budú mať ako koníček popri zamestnaní. Ja som mal v tom čase už 29 rokov, rozhodol som sa preto pre druhú možnosť. A vôbec to neľutujem,“ priznáva dlhoročný železiar.
ROZHODCA I FUNKCIONÁR
Po ukončení kariéry začal s funkcionárskou a rozhodcovskou činnosťou. Okrem toho ešte občas hrával s bývalými spoluhráčmi „malý“ futbal, v ktorom dosiahol najvýraznejší úspech v ročníku 1994/95. S tímom KPMF (Klub priateľov malého futbalu) ovládol mestskú mini ligu a potom vychytal prvenstvo aj v celoštátnom turnaji a stal sa majstrom Slovenska.
Ako rozhodca začínal od podlahy, od najnižších tried. Mal už po tridsiatke, preto mu vo zväze navrhli, aby sa zameral na výchovu novej generácie arbitrov. Rozhodcovskú činnosť ukončil v tretej lige v roku 1998. To, že pískal zápasy, nebanuje, pretože ako vraví, rozhodnosť a rozhodovacie schopnosti využíva aj mimo zelených trávnikov.
Mariána Kédu potom zvolili za predsedu Mestského futbalového zväzu Košice a bol aj členom rady Východoslovenského futbalového zväzu. Zameriaval sa na výchovu mladých rozhodcov. „Som hrdý, čo sa nám podarilo dokázať. Na východe vyrástla silná generácia mladých rozhodcov. Za všetkých môžem spomenúť Dušana Sedláka, Filipa Glovu, alebo Gabriela Ádáma, ktorý mimochodom tiež pracuje v U. S. Steel Košice. Všetci pravidelne pískajú prvú ligu i zápasy Slovenského pohára,“ chváli mladú generáciu mužov s píšťalkou.
Po trinástich rokoch funkcionárskej činnosti sa ešte na chvíľu vrátil ku klubovému futbalu. V Lokomotíve Košice ho oslovili, či by sa nevenoval výchove brankárov, okrem toho bol vedúcim mužstva seniorského „áčka“.
Pred dvoma rokmi dal zbohom aj klubovému futbalu. V súčasnosti sa venuje už len poradenskej činnosti. Teší sa z malého vnúčika, ktorého tiež možno privedie k futbalu. Rady rozdáva aj talentovanému krstnému synovi Tomášovi Hukovi, ktorý hrá prvú ligu za Dunajskú Stredu a ktorý v minulosti obliekal košický dres.
„Futbal ma sprevádza celý život, prináša obrovskú obetu. Do tohto športu som vložil mnoho času, preto by som sa chcel poďakovať mojej manželke, ktorá sa vzorne stará o rodinu,“ uzatvára dlhoročná brankárska opora TJ VSŽ.
