Na kus reči s bývalými železiarmi - osemdesiatnikmi Rudolfom Bučkom a Jánom Zálepom

Rudolf Bučko a Ján Zálepa, ktorí podstatnú časť svojho aktívneho života venovali práci v našej spoločnosti, oslávili vlani významné životné jubileá - osemdesiat rokov. Ešte aj dnes sú plní síl, energie a optimizmu, ktoré by mohli rozdávať aj mladším. Pričinila sa o to aj ich celoživotná láska - turistika a pohyb v prírode. Aj pre nás, mladších, môžu byť príkladom aktivity a činorodosti.

· Váš vek napovedá, že ste už dávnejšie v dôchodku. Čo ste stihli pred tým?
R. Bučko - Narodil som sa v roku 1929 v Prakovciach, v Hnileckej doline. Na okolí sú lesy, krásna príroda. Všetci Prakovčania boli robotníci. Aj moje detstvo bolo tým poznačené. Bola nezamestnanosť. Hlavnou potravou boli zemiaky. Na ľudovú školu som chodil v Prakovciach, meštianku som absolvoval v Gelnici, skúšku na strojnícku priemyslovku som zložil v Banskej Bystrici. Po oslobodení Košíc, v apríli 1945, som rok robil konštruktéra v Prakovciach. Vysokú školu som začal v Bratislave, ale potom, v roku 1950, som znova začal od prvého ročníka vo vtedajšom Sovietskom zväze, vo Sverdlovsku, terajšom Jekaterinburgu. Tam som po piatich rokoch skončil odbor strojné zariadenie hutných podnikov. V tomto roku to bude šesťdesiat rokov, čo som tam začal študovať a pri tej príležitosti by som sa tam chcel ísť pozrieť. Začínal som v Třineckých železiarňach. Po siedmich rokoch som nastúpil ako hlavný mechanik do VSŽ. Tu som odpracoval 16-17 rokov vo funkcii vedúceho závodu Údržba. Odtiaľ som na dvanásť rokov odišiel do Strojární Piesok pri Podbrezovej, na Horehronie, kde som robil podnikového riaditeľa. V roku 1989 som odišiel do dôchodku. Vo februári 1990 som sa vrátil do Košíc a ešte osem rokov som robil pre železiarne poradcu pre perspektívu.
J. Zálepa - Rok narodenia mám zhodný s Rudom, pochádzam z Vranova n/Topľou, kde som vychodil meštianku. Som najstarší zo šiestich súrodencov. Po odsťahovaní sa na stredné Slovensko som šesť rokov býval v Piesku. Tu som absolvoval strojnícku priemyslovku. Diaľkové štúdium na vysokej škole ekonomickej som začal v Bratislave, ale ukončil som ju až v Košiciach, kde som sa, už ženatý, v roku 1962 presťahoval. Nastúpil som na podnikové riaditeľstvo VSŽ ako vedúci plánu materiálno-technického zásobovania. Neskôr som v závode Hutnícka druhovýroba robil ekonóma. Ako 61- ročný som odišiel do dôchodku.

· Aké ste mali detstvo?
R. Bučko - Moje koníčky boli spojené s obživou. Chodili sme na huby a to mi zostalo doteraz. Mne sa nestane, že by som nazbieral jedovaté. Poznám ich z detstva. Je zaujímavé, že napríklad rýdziky nie všetci zbierajú. Veď to je jedna z najlepších húb. Mojím obľúbeným miestom, kde chodím už 42 rokov, je oblasť pri Bystrom potoku, medzi Mníškom a Švedlárom.

· Už vidím ako tam v lete bude parkovať kopa áut. Takže, na Vianoce ste boli zabezpečený? (smiech)
Určite a mohol som poskytnúť aj iným. Mám nasušené dosť. Okrem toho som v mladosti veľmi rád zbieral čučoriedky (borovnice po našom) a maliny. Ale, pre zárobok. Ja a ešte jedno dievča sme boli rekordérmi. Za jeden deň sme nazbierali 40 litrov borovníc. Ešte dodnes mám hrebeň, ktorý mi urobil otec. Má už vyše 74 rokov! Začal som s ním česať ako šesťročný.

· No hej, keď v tej dobe rástli čučoriedky veľké ako čerešne.
Presne tak. Dnes je už mnohokrát na Kojšovskej holi veľa ľudí. Kloptaň vyzerala v tých časoch tiež inak. Dnes je zarastená, zalesnená. Chodili sme ešte aj na Ovčinec, Hricových. Aj maliny sú dnes voľajako veľmi zosušené.
J. Zálepa - Vyrastal som v prírode, v Ondavskej vrchovine, na Zemplíne. S otcom a všetkými bratmi sme boli náruživí hubári. Keďže som dobre ovládal motyku, pohyboval som sa na poli. V škole som hral futbal, plávať sme chodili do Tople.

· Kedy ste začali s turistikou?
R. Bučko - Keď ma zvolili za predsedu lyžiarskeho oddielu VSŽ a v roku 1976 sme začali budovať areál na Kojšovskej holi. S Jánom Tichým sme tam za deväť mesiacov, od myšlienky po realizáciu, vybudovali ten najdlhší vlek, ktorý sa pod čajovňou láme a pri prameni pokračuje nahor. Doteraz je funkčný. Po príchode do Brezna som mal na okolí Nízke Tatry, Slovenské rudohorie. Do prírody som chodil každý týždeň. Úsek od Telgártu až po Donovaly som prešiel mnohokrát. Pokračoval som Vysokými Tatrami, Západnými Tatrami, kde som stál na všetkých značkou dostupných vrcholoch. Postupne som si zhotovil zoznam, kde som ešte nebol. Hľadal som vždy novú trasu, aby som sa neopakoval. Okrem západného Slovenska, som už, žiaľ, skoro všetko prešiel. Zabudol som... S turistikou som veľmi aktívne začal v Beskydách. Keď som pracoval v Třineckých železiarňach, chodil som na Javorinu, na všetky okolité kopce, po poľských hraniciach, Biely kríž. Sedem rokov som tam trávil "své mládí".
J. Zálepa - Na výlety do prírody som najprv chodil zo školy. Po okolí Brezna som zväčša chodil sám, lebo som sa nemienil zúčastňovať krčmových posedení. Pochodil som všetky okolité doliny. Na bicykli som vyšliapal dlhú dolinu pod Chabencom, šup ho pod krovie, ďalej som pokračoval pešo a dole som sa zviezol.

· Kedy ste vstúpili do turistického oddielu bývalej TJ VSŽ?
R. Bučko - Až vtedy, keď som sa vrátil z Piesku do Košíc na dôchodok. Odvtedy som stále členom, dnes už je to Klub turistov Víkend.
J. Zálepa - Najprv som chodil po okolí Košíc ako neorganizovaný. Na túrach som spoznal viacerých členov z oddielu VSŽ a tak som asi pred 30-timi rokmi vstúpil do organizovanej turistiky aj ja. Medzitým som bol krátko aj medzi turistami TJ Lokomotíva.

· Venovali ste sa iba pešej turistike?
R. Bučko - Veľmi ma zaujala aj vysokohorská turistika, hlavne keď som bol mladší. Mojím najobľúbenejším štítom bol Kôprovský štít. Bol som tam niekoľkokrát. Je trochu odľahlejší a je z neho výhľad na všetky strany. Ešte keď vo VSŽ mal na starosti lyžiarsky oddiel Kamil Krušpán, tak som sa zapájal do zjazdového, aj bežeckého lyžovania. Na zjazdovkách som bol slabší, ale na bežkách nie najhorší. Na bežkách som začínal dávno, na Sibíri. Tam boli od októbra do konca apríla výborné podmienky. Bola to Sverdlovská oblasť.

· Aký tam bol terén?
Kopce neboli veľké, akurát vhodné na bežky. Ibaže, niekedy bola zima pod -28°C a vtedy nebolo povolené chodiť na bežky. Maximálnu zimu som tam zažil -45°C. Mnohokrát nám omrzli ruky, nohy, tvár. Ale vypili sme niečo a bežali ďalej.
J. Zálepa - Chodil som aj na bežky, ale cyklo nie.

· Pán Bučko, koľko rokov sa venujete turistike?
Ak počítam od pôsobenia v Třinci, tak aktívne od dvadsiateho šiesteho roku svojho veku doteraz.

· Mali ste aj v zahraničí nejaké obľúbené miesta?
V roku 2008 sme boli napríklad na Sardínii a Korzike. Boli tam veľmi pekné miesta. Zaujímavé boli aj Pyreneje. V Alpách som bol na dvoch štyritisícovkách. Už 15 rokov chodíme na Interkvadrant. Som tam už tiež ako inventár, všetci ma dobre poznajú. Na Zakarpatie som začal chodiť ešte asi v roku 1992. Potom som tam bol ešte štyrikrát.

· Ktoré časti Zakarpatia ste prešli?
Radšej by som povedal, že už mi ostala len jedna nenavštívená časť, Pikuj. Tam som ešte nebol a rád by som na vrchole stál. Je to nádherný kraj s ohromnými ľuďmi. Tatry a poloniny, to sú úplne odlišné horstvá.

· S tým môžem iba súhlasiť... Ktorú z absolvovaných trás považujete za najnebezpečnejšiu?
J. Zálepa - Keď nás vo Vysokých Tatrách v poraste pozdravoval medveď.
R. Bučko - Bol to Baníkov v Západných Tatrách. So synom sme boli ubytovaní v Žiarskej chate, vonku bola hmla. Napriek tomu sme nahor, kde nakoniec bolo nádherné počasie, vyrazili. Tak tu sme riskovali. Takých miest však bolo viac. Napríklad na najvyššej hore v španielskej časti Pyrenejí. Aj tam sme sa napriek hmle vybrali. Značkovanie je tam strašné. Podľa mňa je najlepšie značkovanie v bývalom Československu, Nemecku, Poľsku. Na zlé značkovanie si pamätám aj počas výstupu na Bobotov kuk v Čiernej hore. Síce som vyšiel medzi poslednými, ale mnohí zablúdili. Vedúcemu som povedal, aby sa o mňa neobával, ja nemám problém s orientáciou. Chcem ešte povedať, že nerád chodím v lese, nerád sa po výstupe hneď vraciam dole, mám rád hrebeňovky s ďalekými výhľadmi. Po výstupe na vrchol tam dlho, dlho sedím. To je moje.

· V ostatnom čase chodievate spolu, vo dvojici...
R. Bučko - Obaja sme si blízki vekom i záujmami. Dobre si rozumieme. Na túry chodievame tak, že zvyčajne vo štvrtok a piatok si upresňujeme trasu sobotňajšieho výletu. Podľa počasia. Pravidelne každý týždeň. Máme kvalitné oblečenie, výstroj.
J. Zálepa - Rozumieme si. Zhodneme sa na trasách. Výlety absolvujeme spoločne už vyše dvadsať rokov.

· Vaším najobľúbenejším cieľom je Kojšovská hoľa. Prečo?
R. Bučko - Je to pohodlná trasa. Začíname v Zlatej Idke a pokračujeme buď po ceste, alebo po zjazdovke. Navštívime čajovňu, ktorú sme my, pred 34 rokmi postavili. Ak poviem, že na holi som bol dvestokrát, tak to je málo.

· Na ktoré miesta najradšej spomínate?
J. Zálepa - Na môj rodný kraj. A potom, najviac som sa vyžíval v dolinách a kopcoch Nízkych Tatier. Z obce Predajná som to tam mal naozaj blízko. Svokor mal pod a na holiach polia, ktoré prechádzali až na liptovskú stranu, tak ma tam všade povodil. V zahraničí som bol 21 dní v Škandinávii. Na severe okolo ciest boli ešte vyfrézované snehové mantinely. V Alpách sme pochodili okolie Cortiny. V Pyrenejách som bol s Bučkom. Rád spomínam aj na túry v Zakarpatí, celú stráň pokrytú červenými kvetmi, ohromné výhľady.

· Máte nesplnené turistické ciele?
R. Bučko - Mojím snom bolo pozrieť sa na Bajkal. Je to trochu od ruky, ale možno sa mi to ešte podarí. A na Slovensku by som rád stál na Gerlachu, aj keď v to už veľmi neverím.
J. Zálepa - Ja som si nekládol také ciele, ktoré boli nad moje sily. Pri výbere trás som sa snažil uvažovať triezvo, na čo stačil môj fyzický fond.

· Čo by ste na základe vašich mnohoročných skúseností odkázali mladším turistom?
R. Bučko - Turistika je podľa mňa najzdravší šport. Teraz už trochu viac pozerám na zdravie a snažím sa dodržiavať tri P a jedno M. Teda potrava, pohyb, psychika. A keď pohyb, tak turistika. M je medicína, medikamenty. Štúdiom z asi 85 kníh, ktoré mám o zdravovede, sa dozvedám o pití tekutín. Šesť až desať pohárov denne.
J. Zálepa - Máme prekrásnu krajinu, prírodu a ľudia by do nej mali chodiť. Človek, ktorý sedí iba doma, si ju nevie predstaviť a potom ani vážiť.

· V minulom roku ste oslávili osemdesiat rokov. Ako sa cítite dnes?
R. Bučko - Vládzem a začínam veriť, že vydržím do stovky. Už len dvadsať rokov! Svoje jubileum som oslavoval asi na päťkrát. Aj sme niečo vypili, aj zaspievali. Ale turisticky sme sa ráno o 6.02 vybrali vlakom do Liptovského Mikuláša, odtiaľ na Záhradky, lanovkou hore na Konský Grúň. Pešo sme pokračovali na Chopok, Ďumbier, chatu M. R. Štefánika a Čertovicu. Cez Štrbu sme večer o ôsmej boli späť v Košiciach. Na Ďumbieri som bol 101- krát.
J. Zálepa - Vôľa chce, ale už nie je voľakedajšia rýchlosť. Sem tam si musím oddýchnuť. Keď idem do prírody, pre mňa je to vždy oslava.

· Čo vám turistika dala?
J. Zálepa - Dala mi veľa, nie som mľandravý, utužilo sa moje zdravie. Ani teraz nie som schopný nečinne sedieť doma. Musím niečo robiť.
R. Bučko - Mojím hobby je záhradka a príroda. Nič lepšie ako turistiku si neviem predstaviť. Každému, kto len trochu vládze, by som odporúčal pobyt v prírode, turistiku, podľa možností stále na nových trasách. Ako hovorí Vysockij: "Najradšej mám horu, ktorú ešte nikto nezvládol."