Bývalý lyžiarsky reprezentant Ján Rohár patril v minulosti medzi elitných pretekárov v Československu
V prvých dvoch mesiacoch roka sa už tradične konajú pre našich zamestnancov zimné športové hry. Odštartujú ich vždy hokejisti dlhodobým turnajom o majstra USSK,
pokračujú pretekmi v bežeckom lyžovaní a vyvrcholia obrovským slalomom detí, dospelých a detským zimným karnevalom. V tomto roku sa uskutoční už 19. ročník tohto obľúbeného podujatia. V súvislosti
so zjazdovým lyžovaním je určite všetkým účastníkom hier dobre známe meno Ján Rohár.
Päťdesiattriročný riaditeľ marketingu pre domáci trh a export, ktorý pracuje vo firme od roku 1992, je na svahu medzi slalomovými bránkami neprehliadnuteľný. Medzi
pretekármi obrovského slalomu patrí k medailistom, ktorí sa môžu pýšiť početnou zbierkou pohárov a cenných trofejí. Jeho dominancia je jasná. V súťaži mu každoročne konkurovalo veľa ďalších
výborných lyžiarov, ako Vladimír Buc, Ivan Chalabala, Juraj Bořík, Peter Šarudi, Imrich Gaľa, Marcel Maguľák, Jozef Hamrák a iní. Ján Rohár sa však ocitol na prvej priečke v rôznych vekových
kategóriách najčastejšie. Keďže v roku 2007 sa súťaž kvôli nedostatku snehu neuskutočnila, v sedemnástich pretekoch vystúpil na najvyšší stupienok až dvanásťkrát. V troch prípadoch kvôli zdravotným
problémom neštartoval. Raz skončil za Branislavom Mlynárikom na 2. mieste a raz preteky nedokončil, keď sa mu v jednej z bránok vypla lyža.
Jazdou upútal každého zo súperov a aj tí nezainteresovaní pri trati súhlasne priznali, že tento pretekár je skutočný talent a lyže proste k nemu patria. Keď sme sa ho
opýtali, či aj v tomto roku bude na Jahodnej štartovať, bez zaváhania odpovedal: "Samozrejme, keď nebudem mať v práci niečo dôležité a keď mi to zdravie dovolí." Ako sa k lyžovaniu
v minulosti úspešný aktívny pretekár vôbec dostal?
"K lyžovaniu ma priviedli rodičia, ktorí sa tomuto športu tiež aktívne venovali. Často sme chodili do Tatier a pamätám si, že ako 5-ročný som absolvoval
náročnú trať z Chopku v Jasnej. Začalo ma to baviť. Otec bol jedným z nadšencov, ktorí sa v roku 1970 zaslúžili o to, že v TJ VSŽ vzniklo lyžiarske družstvo žiakov, ktoré trénoval Juraj Beuafort.
Prvé preteky v živote som absolvoval v rámci Východoslovenského kraja ako deväťročný na Poráči. Medzi 14-ročnými žiakmi som skončil niekde v strede štartového poľa. Bol som tam vtedy najmladší
pretekár a v nasledujúcej sezóne som už absolvoval aj celú sériu Slovenského pohára s pretekmi po celom Slovensku. V roku 1973 ma povolali do slovenskej reprezentácie. Vtedy mi na majstrovstvách
Slovenska žiakov patrilo v kombinácii 2. miesto. V tom istom roku som na 1. majstrovstvách Československa žiakov na Kohoutke na Morave skončil v slalome pätnásty a v obrovskom slalome dvadsiaty.
Pamätám si na tie preteky veľmi dobre, lebo vtedy tam ešte iba jedenásťročná Oľga Charvátová (neskôr výborná svetová lyžiarka a čs. olympionička a medailistka zo Sarajeva) vyhrala všetky preteky. V
roku 1974 som sa na Chopku rozlúčil som žiackou kategóriou druhým miestom na majstrovstvách SSR v kombinácii a treťou priečkou v Slovenskom pohári. Potom som kvôli zlomenine ramena a predkolenia
rok pauzoval," zaspomínal na svoje mladé roky J. Rohár.
V rokoch 1975 - 79 študoval na športovom Gymnáziu P. O. Hviezdoslava v Kežmarku so zameraním na zjazdové lyžovanie. Jeho triednym učiteľom i trénerom bol Oto Krajňák,
ktorý vo svojom veku (nar. 1. 1. 1925) ešte stále aktívne lyžuje ako účastník svetového šampionátu seniorov. Na škole boli viacerí talentovaní mladí lyžiari a jeho spolužiakmi boli aj vynikajúci
lyžiari Stano Vozárik, Martin Komora, Dana Robochová, ale aj otec terajšej našej najlepšej reprezentantky Veroniky Velez-Zuzulovej, Timotej.
"Na tieto krásne študentské časy sa nedá zabudnúť. Veľa sme trénovali, čo do objemu, často aj trojfázovo a v jednej sezóne sme absolvovali aj 40 štartov na
rôznych pretekoch Slovenského a Československého pohára. Celý december sme v rámci záveru prípravy na sezónu absolvovali sústredenie na Martinských holiach, kde sme sa po celodennom tréningu
ďalších päť - šesť hodín učili, aby sme nezaostali za našimi spolužiakmi z nešportových tried. Bola to veľká záťaž na psychiku," dodal na margo gymnaziálnych rokov v Kežmarku.
Po maturite začal J. Rohár študovať na Elektrotechnickej fakulte VŠT v Košiciach a stal sa členom elitného družstva lyžiarov Slávie VŠT Košice. Košickí vysokoškoláci
patrili niekoľko rokov k najlepším v Československu a v najsilnejšom zložení žali na svahoch, spolu s českým tímom z Liberca i s lyžiarmi zo Slávie UK Bratislava, najviac úspechov. Rok čo rok
absolvovali všetky preteky slovenského i čs. pohára, ako aj samotné majstrovstvá SSR a ČSSR. Štartovali tiež v Európskej univerzitnej lige, do ktorej bolo zapojených osem štátov. Určite bolo
náročné skĺbiť vysokoškolské štúdium s výkonnostným športom. Na otázku, na ktoré roky vo vysokoškolskom drese najradšej spomína, J. Rohár zareagoval:
"Mne sa v Slávii VŠT najlepšie darilo v roku 1983. Najväčšiu radosť som mal zo zisku dvoch bronzových medailí z majstrovstiev Slovenska v obrovskom slalome i v
kombinácii v Lomnickom sedle. Pretekať medzi mužmi bolo naozaj hektické. Na trati sme nepoznali strach, riskovali sme. Veď nám išlo o výsledky. Jednak vlastné, ale kvôli čo najlepšiemu bodovému
hodnoteniu aj o výsledky pre kolektív. Veľmi nám pri tom pomohla vzájomná konfrontácia s elitnými lyžiarmi nielen zo Slovenska a z ČSSR, ale aj z iných štátov v rámci univerzitnej ligy. Boli to
roky napätia, náročného súťaženia i neustáleho cestovania."
Po skončení vysokoškolského štúdia sa s aktívnou činnosťou rozlúčil. V slovenskej lyžiarskej rodine je však stále doma. Roky aktívnej činnosti utužili priateľstvá na
celý život a so spolužiakmi zo strednej školy sa stále pravidelne stretáva. Ani po rokoch nezabudol na časy odriekania, napätú súťažnú atmosféru, bohaté zážitky, ale aj tréningovú drinu. Bez nej by
sa nebol dopracoval k úspechom, ktoré počas svojej kariéry medzi slalomovým bránkami dosiahol a na ktoré je stále hrdý.