Jana Sýčová pracuje na oddelení nákupných transakčných činností a každý víkend derie podrážky na turistike.

Janka, ako dlho si už obúvaš turistické topánky?
Turistike sa venujem aktívne od roku 2015, mala som vtedy 44 rokov. Inšpirovali ma moje kamarátky, ktoré dávali na sociálne siete fotky z akcií a mňa to nadchlo. Ale o turistike som uvažovala trochu skôr, keď som začala študovať geológiu popri zamestnaní. Mám blízko k prírode.

Čo ťa na turistike baví?
Úplne, úplne  všetko. To je jedna úžasná relaxácia, úžasný pokoj na duši. Na nezaplatenie, a hlavne po pracovnom týždni. Spoznáš veľmi veľa ľudí a tá príroda u nás na Slovensku, tá je balzamom
na dušu. Vďaka turistike som si našla priateľov, s ktorými sa stretávam aj v súkromí.

Začala si na túry chodiť sama, alebo s organizovaným turistickým klubom?
Hneď na začiatku som sa vďaka kolegyni z práce dostala do Klubu slovenských turistov Košičan (KST Košičan). V klube je 110 registrovaných členov, oznamy o túrach sú na webovej stránke, kde je napísané kam sa ide, koľko je to kilometrov, kde sa stretneme, kedy je odchod autobusu alebo vlaku, aké je tam prevýšenie, koľko hodín trvá túra a kto je za túru zodpovedný.

Nemáte problém s miestami v autobuse či vlaku?
Nie, zatiaľ nie. Ale na klubové akcie alebo výlet, kde nás ide veľa, cestujeme objednaným autobusom. Inak verejnou dopravou, niekedy individuálne autami.

Čo nesmie chýbať v tvojom turistickom batohu?
Hlavne voda. Ja so sebou nosím aj náhradné tričká, ponožky, mikinu, energetickú tyčinku či banán na posilnenie. Samozrejmosťou je strava.

Pamätáš si svoju prvú túru?
Na prvú si živo pamätám. Po jednom prehýrenom plese som šla na takzvaný Hermanovský šlid,
14 km trasu Hermanovce – Chrasť – Lazy – Útulňa Chotárna a späť. 

Aká je tvoja najobľúbenejšia turistická destinácia?
Tou je asi celé Slovensko. Ale veľmi rada sa vraciam na chatu Plesnivec vo Vysokých Tatrách, to je taká moja srdcovka.

Určite si bola na rovnakých miestach už niekoľko krát. Nezunovali sa ti?
Nie, lebo vždy je to v inom ročnom období, iná atmosféra, iní ľudia. A aj keď ideme na rovnaké miesto, stáva sa, že raz ideme z jednej strany, nabudúce z iného smeru, nie vždy po tej istej trase. Má to iné čaro.

Aké najnáročnejšie podmienky si zažila?
Bolo to v zime, vybrali sme sa na Zbojnícku chatu vo Vysokých Tatrách, fúkal neskutočne silný vietor.

Takže turistikou žiješ aj v zime?
Áno, chodievam celoročne. V zime si však klub vyberá kratšie túry, aj nižšie položené. Ale sú tam aj náročné trasy, najmä výstupy na tatranské chaty, Malá Fatra, Veľká Fatra.

Je pre teba počasie prekážkou?
Stáva sa, že sa túra zruší pre nepriaznivé počasie. Ale ako sa hovorí, pre dobrého turistu neexistuje zlé počasie. Pokiaľ máš dobré oblečenie, výstroj, počasie nie je prekážkou. Ja som ten typ, že pokiaľ idem z domu a neprší, absolútne mi to neprekáža. A keď už som na túre a začne pršať, tak sa proste oblečiem. Zažila som už aj lejak na hrebeňovke v Pieninách.

Podelíš sa o zážitok, ktorý ti ostal v pamäti?

Čo ostáva v pamäti, to sú najmä zrazy turistov. Letný, zimný, alebo zraz čitateľov časopisu Krásy Slovenska. Stretne sa tam veľmi veľa turistov z celého Slovenska, sú to väčšinou dvoj-troj dňové akcie. Napríklad naposledy sme boli na zimnom zraze turistov na Donovaloch a bola tam neskutočná atmosféra. Tam som prešla 25 km túru, čo bola jedna z mojich najdlhších. Na zrazoch sa koná otvorenie, ukončenie, organizované túry, papučový bál ... Závisí od organizátorov.
O program nie je núdza. Koncom mája sa chystám na zraz „Krasistov“ (čitateľov časopisu Krásy Slovenska), na Vršatec v Trenčianskom kraji.

Mala si už aj nebezpečný zážitok?
Zatiaľ boli moje túry bezpečné. Nestretla som ani medvede.

Musíš sa v súvislosti s turistikou v niečom premáhať?
Najhoršie je ranné vstávanie, niekedy vstávam o piatej ráno, pretože o šiestej – siedmej nám ide vlak, napríklad na Spiš alebo Gemer. Musím sa premôcť, keďže nie som ranostaj. Viem však, že o takej desiatej doobeda by ma nesmierne mrzelo, že som nešla, tak vstanem. A niekedy si počas túry poviem, mohla si spať v posteli, načo si tu išla, je to náročná trasa. Ale všetko sa dá zvládnuť. Keď máš dobrého vodcu, ktorý ťa povedie, ideš rozumným tempom, napokon to zvládneš.

Vedieš si turistický denník?
Nie, ale asi by sa to patrilo. Mám ho doma, zatiaľ je však prázdny. Mám kamarátky, ktoré si vedú detaily o každej akcii, koľko kilometrov prešli, aké bolo prevýšenie, koľko ľudí prišlo... Nalepia si turistické známky, obrázky, napíšu niečo o výlete. Používam aspoň športové hodinky - meriam si tep, čas, kilometre, prevýšenie.

Ako dlho ti vydržia turistické topánky?
Nosím kvalitnejšie topánky a zvyčajne ich mením raz za tri roky. Priznám sa, ani sa nesnažím ich šetriť...

Akú radu by si dala začínajúcim turistom?
Začať menšími, nenáročnými túrami, sledovať značenie, neschádzať mimo označených chodníkov, naplánovať a naštudovať si pred výletom turistickú trasu, možno si stiahnuť do mobilu mapu (napríklad mapy.cz), ktorá ti v prípade, že zablúdiš, ukáže kam sa máš vrátiť. Ale ak ideš s klubom, nepotrebuješ plánovať, vedúci túry má všetko naplánované. Veľmi odporúčam nájsť si dobrý turistický klub, sledovať ich web stránku a zapájať sa do ich aktivít. Tých aktivít je veľa, v soboty, nedele, dokonca aj cez týždeň pre turistov – dôchodcov. Dá sa vybrať podľa náročnosti trasy, prevýšenia, dĺžky túry. A nie je ani potrebné byť členom klubu, stačí prísť na stanicu a pridať sa.

Koľko turistov v rámci klubu sa takto zvyčajne zíde na stanici?
Okolo 25 - 30 ľudí. Najväčšia „masovka“ bola na Mikuláša, keď šiel Mikuláš na Slanský hrad, 75 ľudí. To bolo priveľa aj na vlakvedúceho, ktorý už ani nekontroloval lístky.

Poradíš zaujímavú túru blízko Košíc?
Odporučila by som útulňu na Kráľovej studni, trasa Kavečany – Hrešná, z Hrešnej smerom na Sokoľ. Medzi Sokoľom a Hrešnou je útulňa. Na ceste z Hrešnej ku Kráľovej studni je vyhliadka, kde je Jožkova lavička a počas pekného počasie z nej vidieť Vysoké Tatry.

Máš nesplnený turistický sen?
Ešte by som chcela ísť na Veľký Rozsutec a Malý Rozsutec v Malej Fatre. Tam som ešte nebola.

Tento rok si sa plavila na Košických Benátkach v plavidle KST Košice. Bola to premiéra?
Áno, príprava aj plavba boli zábavou, plavili sme sa na paddle boarde, ktorý sme premenili na hniezdo pre vrany, keďže vrana je v logu klubu. Malou vrankou bol aj môj vnuk Vladko. Nikto z nás nečakal, že z toľkých skvelých plavidiel, ktoré sa tam prezentovali, sa umiestnime na 4. mieste.

Viem o tebe, že hrávaš bowling. Kedy to všetko stíhaš?
Bowling je moja druhá srdcovka. Hrávam raz týždenne počas bowlingovej sezóny v mestskej lige v Košiciach, raz mesačne v celoslovenskej lige. Na bowling brávam aj vnúčatá, objednáme si dráhu a zahádžeme si. Staršieho vnuka občas prehovorím aj na turistiku, na také ľahšie 8 - 10 km túry. Vnúčatá brávam aj na Deň detí či Mikuláša, organizované turistickým klubom, páči sa im to. V rodine som taký turistický priekopník a zatiaľ jediný nadšenec. Tajne dúfam, že toto nadšenie prenesiem aj na vnúčatá.