Spoločnosť U. S. Steel Košice pripravila pre stredoškolákov zaujímavé podujatie

Vysoké Tatry, do ktorých sa Paľo Barabáš vždy rád po dlhých cestách vracia.

Venezuela, stolová hora Auyan Tepui. Nedostupná, panenská. Indiáni veria, že na jej vrchole sídlia bohovia. Lemujú ju desiatky kilometrov strmých skalnatých útesov, vysokých až tisíc metrov. Dokonalá divočina, jedna z posledných na našej planéte, stratený svet druhohôr, rokliny, priepasti, skalné labyrinty. Výzva, ktorá pre štvoricu Slovákov znamenala náročné horolezecké výkony, ale i nekonečné prekážky, vyčerpanosť. Bez sprievodcu, nosičov, výdatnej stravy, telefónu. Traja muži a jedna žena zažili na stolovej hore magické spojenie s prírodou...

Irian Jaya v Novej Guinei. Jedno z mála miest na Zemi, kde sa človek môže dotknúť primitívneho sveta. Žiadnej z expedícií sa ešte nepodaril prechod z vnútrozemia k rieke Mamberamo, ktorá skrýva pred bielym svetom svoje tajomstvá. A práve tu vstúpili dvaja priatelia do neznámej džungle na tisíc kilometrový pochod. Bojovali s nástrahami pralesa, maláriou, hladom i vlastnou vôľou, aby napokon našli skutočné klenoty... Na gumenom nafukovacom rafte splavili Slováci 800 kilometrov druhej najväčšej africkej rieky Omo. Nebolo to len o perejach červenohnedej spenenej vody. Rieka preteká hlbokým a neschodným kaňonom plným nebezpečných hrochov, päťmetrových krokodílov a jedovatých hadov...

Nová Guinea - najväčší tropický ostrov sveta, ukrývajúci veľa tajomstiev. V močiarnych labyrintoch sa dajú nájsť miesta, kde žijú ľudia vysoko na stromoch v primitívnych podmienkach tak, ako v dobe kamennej. Ľudia, ktorí ešte nestretli bieleho človeka, ktorí neprišli do styku s civilizáciou. Vstup na ich územie je nebezpečným dobrodružstvom...

Amazonia vertikal, Tajomné Mamberamo, Omo - Cesta do praveku, Pururambo. Je to len zlomok z bohatej filmotéky známeho dokumentaristu a kameramana Pavla Barabáša, ktorý ako sám skromne priznáva, ani len netuší, koľko ocenení jeho filmy na svetových festivaloch s environmentálnou tematikou získali. Dynamický zostrih jeho dobrodružných expedičných filmov, ktorý diváka zavedie na miesta do dnešných dní takmer nedotknutých, priblíži mu život posledných prírodných kmeňov, poodhalí pozadie jednotlivých expedícií, radosť z objavovania a pobytu v neporušenej prírode, pocity spolupatričnosti v skupine, ako aj pokoru k horám a celému životnému prostrediu, mali príležitosť vidieť po prvýkrát aj mladí ľudia v Košiciach. Vďaka podujatiu Túlavá kamera Pavla Barabáša, ktoré spolu s uznávaným kameramanom, ale i scenáristom a režisérom pripravila pre študentov košických stredných škôl spoločnosť U. S. Steel Košice a útvar GM pre environment.

Pavla Barabáša, ktorý s kamerou na pleci nakrúca v tých najextrémnejších podmienkach, od dažďových pralesov až po severný pól, by ste tak, ako i študenti v kine Slovan, vedeli počúvať celé hodiny. Muž s neprehliadnuteľnou dávkou charizmy, pokorou a láskou k všetkému živému, je totiž aj výborným rozprávačom.

"Veľmi rád som ešte ako chlapec čítal cestopisné knihy. Mojím snom bolo urobiť expedíciu do Afriky, zažiť niečo podobné, ako bádatelia v minulosti," nechal sa počuť medzi premietaním jednotlivých ukážok z filmov. Jeho sen sa mu po rokoch splnil. "Tou najčistejšou Afrikou bola pre mňa Etiópia, jej južné časti. Vďaka tomu, že tam bolo zakázané chodiť, sa tam zachovali prírodní ľudia. Môj kamarát Ondrejovič bol presvedčený, že sa k nim najlepšie dostaneme po rieke Omo," poodhaľuje pozadie výpravy, ktorej výsledkom bol jedinečný dokument Omo - Cesta do praveku, ocenený ako najlepší expedičný film na medzinárodnom festivale v Taliansku v roku 2003. "Len čo sme vošli na rafte do kaňonu," pridáva jeden z mnohých zážitkov, "vyrútilo sa na nás šesť obrovských hrochov. Začala sa hrozná panika," priznáva a na vysvetlenie dodáva, že tieto na pohľad milé a neškodné zvieratá patria k jedným z najnebezpečnejších. V Afrike majú na svedomí životy viacerých ľudí než lev. "Ten podvečer bol naozaj veľmi dramatický, noc sme prečkali na skale." Pochodil mnohé miesta, nebezpečné, tajuplné. Vraví, že nič vo svojich filmoch nenecháva opakovať, pretože zachytené okamihy sú jedinečné. Univerzálnym jazykom, s ktorým sa dorozumie na celom svete, je úsmev. Je presvedčený, že je vstupenkou všade. A ešte niečo. "Kdekoľvek prídete, musíte prísť s úctou a neznehodnocovať tradície ľudí, ktorými sa riadia odjakživa," odpovedá na jednu z mnohých otázok, týkajúcu sa objavovania dávnych kultúr. A približuje riziká na cestách za ich poznávaním.

"Účastník expedície by mal vedieť, čo ho môže ohroziť a čo ho ohrozí určite. Znamená to, že by mal byť pripravený na všetko. Brániť sa účinne môže len vtedy, ak pozná možné nebezpečenstvá. Veľmi dôležitá je aj intuícia," konštatuje a pridáva príklad vracajúc sa k splave rieky Omo. "Voda farby kakaa, nevedeli sme, aká bola hlboká. Kolegyňa skočila z raftu do vody s úmyslom pritiahnuť ho k brehu. A skočila rovno na krokodíla. Zľakla sa ona i on. Našťastie, dobre to dopadlo."

K nástrahám v Afrike patria aj muchy tse-tse prenášajúce spavú nemoc. Sú také dotieravé, že sa ich jednoducho nezbavíte, dokážu vás pohrýzť aj cez vetrovku. "Samozrejme, boli sme očkovaní proti všelijakým chorobám. Ale aj tak sme všetci dostali maláriu..."

O prírode hovorí Pavol Barabáš ako o zázraku. "Je ním obyčajné zrnko pšenice, ktoré po zasadení vyklíči zo zeme, pre mňa je zázrak počasie, obyčajná voda. Teším sa z toho, neviem sa na to vynadívať. Mám veľmi rád prírodu a všetko okolo seba. Každý človek môže tieto zázraky vnímať, ak sa viac otvorí prírode." A aj keď pochodil celý svet, za najkrajšie považuje slovenské hory - Vysoké Tatry. "Priťahuje ma ich koncentrovaná krása. Veľmi rád sem chodím. A keď sa vrátim unavený z ďalekých ciest a chcem sa dať dokopy, neodpustím si, aby som aspoň na víkend nevybehol práve tu."