Súťaž Ocele východu - Môj dovolenkový príbeh - 3. miesto

Môj dovolenkový príbeh sa odohral už dávnejšie, pred pätnástimi rokmi, ale pamätám si to ako by to bolo včera. Bol to "trapas", veľký "trapas". Príbeh by sa dal nazvať aj podovolenkovým príbehom, stal sa totiž na ceste domov.

Ako mladá rodinka sme boli aj s deťmi (dcéra vyše dva, syn päť rokov) na stanovačke neďaleko Rimavskej Soboty na Teplom vrchu. Týždeň ubehol rýchlo, vlastne nič až tak zaujímavého sa nestalo, okrem toho, že sme každý deň museli chodiť do neďalekej dediny pred ranným (čiže pred šiestou hodinou) a večerným dojením po čerstvé kravské mlieko. Dcéra totiž odmietala vypiť hocijaké iné mlieko okrem zriedeného kravského (ale to len tak na okraj). Zaujímavá bola cesta domov, hlavne zastávka na salaši Soroška. Rozhodli sme sa, že sa trochu občerstvíme. Osobné účty síce v tom čase už boli v "móde", ale platobné karty a platby nimi iba v "plienkach", takže ako všade inde, aj na salaši sa v tom čase platilo iba v hotovosti. A tu sa začali naše problémy. S prievanom vo vreckách po týždňovej dovolenke, s malými deťmi (mamka, ocko, ja chcem zmrzlinu, ja chcem cukríky, ja chcem ....) rozhodnutie zastaviť sa na salaši nebolo práve najlepšie, ale keď dovolenka tak si dovoľujme, no nie?

Po porovnaní hotovosti a cenníka sme sa rozhodli pre bryndzové halušky (ja ich zbožňujem) a nejaký ten džús. Zostať nám malo zopár halierov (chceli sme ich dať ako prepitné). Tak som teda objednal dvakrát bryndzové halušky a štyrikrát ovocný džús. Ešte som ani nedojedol halušky a už som vedel, že bude zle. V cenníku bola cena za deci džúsu a čašník doniesol štyrikrát dva decilitre. Deti už úspešne zlikvidovali svoje "porcie" džúsov a práve testovali naše, či sú rovnakej chute. Po rýchlej kalkulácii sme zistili, že nám chýba približne desať korún. Škoda, že som nemal poruke fotoaparát, určite by to boli "pekné" fotky. Napadli mi rôzne smiešne riešenia: ostaneme umývať riad, vyumývame dlážku, umyjem čašníkovi auto. Takéto a podobné nápady sa mi mihali hlavou, keď som si spomenul, že v aute máme ešte nejaké drobné. Vydali mi ich na pumpe a ja som ich hodil do odkladacej schránky. Boli tam, necelé štyri koruny. Stále málo. Vtedy manželka dostala nápad prekontrolovať všetky vrecká. Tak som vybalil kufor so šatstvom. Úspech, síce len po halieroch, ale ďalšie dve koruny. Stále nám ale chýbali asi štyri.

Poslednou možnosťou bol stan. Viete, ako ťažko sa hľadajú peniaze v nerozbalenom štvormiestnom stane? Nie? Tak si potom predstavte chlapíka, ktorý na parkovisku pred salašom vyberá stan z auta, rozbaľuje a snaží sa ho "postaviť" aspoň natoľko, aby sa do neho dalo vliezť a prehľadať vnútorné vrecká. V živote som si tak trápne a komicky nepripadal ako vtedy, a tie otázky a pripomienky okoloidúcich: Netreba ti pomôcť zabiť kolík do asfaltu? Najvravnejšie však boli nemé pohľady okolostojacich (stále ich bolo viac a viac). A keď som balil stan: Už odchádzaš? Dlho si teda nestanoval. Bol to teda trapas, v stane som však našiel celých päť korún. Korunu príhode nasadili deti. Pri platení syn spustil: "Oco, to je ten ujo, ktorému chceš umyť auto?" Na to dcéra: "Nie, oťko povedaj, že pôjde umyť jiad." Čašník nechápal, manželka vybuchla smiechom a ja som si pripadal ako totálny idiot.

Verte mi, na ten salaš som zavítal až o rok.

Deti už vyrástli, ale pri odchode na dovolenku mi nezabúdajú položiť otázku: "Oco máme dosť peňazí alebo berieš šampón na auto?"