Bývalý železiar Ján Tokár preslávil na žinenke nielen Lokomotívu VSŽ, ale aj mesto Košice

Vo finále na majstrovstvách Slovenska v roku 1972 sa Ján Tokár (na snímke hore) stretol s Hudecom z Dukly Trenčín.

Zápasenie na Slovensku začalo písať svoju históriu práve pred sto rokmi v Košiciach. Pri tejto príležitosti sa v nedeľu 12. decembra 2004 konali vo východoslovenskej metropole oslavy storočnice a v rámci týchto osláv mnohí bývalí i súčasní zápasníci, tréneri, rozhodcovia i funkcionári prevzali ocenenia od Slovenského zápasníckeho zväzu.

Medzi organizátormi tohto podujatia bol aj viceprezident zápasníckeho klubu TJ Lokomotíva Košice Ján Tokár. Tento skvelý zápasník, v minulosti reprezentant Československa, účastník majstrovstiev Európy, má na svojom konte päť majstrovských titulov s tímom voľnoštýliarov košickej Lokomotívy. Jubilejný desiaty titul pre Košice získal už ako tréner mužstva v roku 1991. Onedlho, presne na Nový rok, oslávi svoje okrúhle životné jubileum 60 rokov.

K šesťdesiatke tomuto bývalému zamestnancovi železiarní, ktorý presne polovicu svojho života, teda rovných tridsať rokov, odpracoval v DZ Studená valcovňa, srdečne blahoželáme. Ako sa vyvíjala jeho športová kariéra na žinenke?

Na tie časy Ján Tokár spomína: "Mal som sedem rokov, keď v roku 1952 preslávil naše mesto Mikuláš Athanasov. Zápasník Lokomotívy Košice vtedy získal na OH v Helsinkách bronzovú medailu. Stal sa vzorom pre chlapcov, ktorí medzi sebou na tráve radi vybíjali svoju silu a ja som pochopiteľne patril k nim. Ako 13-ročný som v roku 1958 prišiel medzi najmladších adeptov tohto branného športu do zápasníckeho oddielu košickej Lokomotívy, kde ma postupne trénovali Jozef Mihók, Gejza Czehy a neskôr, už ako žiaka športovej triedy talentovanej mládeže, ďalší tréner, Martin Mihók. Výkonnosť zápasenia v Košiciach najmä v seniorskom mužstve postupne klesala čoho výsledkom bolo v roku 1959 vypadnutie zápasníkov Košíc z I. ligy. Až o dva roky neskôr sa tréner Attila Boris rozhodol pre budovanie nového kádra s cieľom vrátiť Košičanom prvú ligu. Ku skúseným harcovníkom, ktorými v tom čase boli Timko, Matusák, Jaroš, Safko, Sapara, Turóczi, Wágner z dorastu so mnou medzi seniorov prešli Bakšay a Goró. Neskôr náš káder posilnil Míček zo Svitu a výsledky sa postupne dostavili."

Mladý Ján Tokár však v roku 1964 narukoval do prvoligovej Dukly Hodonín a hneď v tom istom roku sa stal juniorským majstrom ČSSR. Na svoje prežité roky v zelenom rád spomína, hoci v druhom roku sa na tréningu zranil. Vykĺbil si rameno. Po dvoch rokoch vojenčiny sa vrátil ako platná posila do košickej Lokomotívy, ktorá v roku 1967 získala prvý titul majstra Československa. Odvtedy sa začala dlhoročná úspešná éra zápasníkov Košíc. Lenže vykĺbené rameno mu neraz urobilo škrt cez rozpočet a zahatalo jeho ďalšiu športovú kariéru.

"Tak to bolo aj v roku 1968," hovorí Ján Tokár a pokračuje: "Bol som možno vo svojej životnej forme, vďaka čomu ma zaradili do záverečnej prípravy na olympiádu v Mexiku a na ME v Juhoslávii. Na poslednom tréningu pred odchodom na ME rameno opäť povolilo, ale aj tak som po krátkom preliečení na majstrovstvá Európy do Skopje cestoval."

Postupne získali Košičania ďalšie štyri majstrovské tituly, pri ktorých samozrejme Ján Tokár nemohol chýbať. Počas svojho pôsobenia v prvoligovom drese často zápasil aj na rôznych turnajoch v zahraničí. Či už to bolo v Poľsku, Rusku, Nemecku, Švédsku, Bulharsku. Rád spomína aj na šampionát spriatelených armád v Mongolsku. Osud chcel, aby o dvadsať rokov neskôr na medzinárodnom turnaji v Mongolsku, ale už s názvom Družba, štartoval aj jeho syn Ján. Talentovaný Tokár junior kráčal v šľapajach otca a tiež bol úspešným zápasníkom - reprezentantom.

V súčasnosti je viceprezidentom zápasníckeho klubu v Lokomotíve. Ján Tokár senior skončil s aktívnou činnosťou po turnaji v Prahe v roku 1979. Od tej doby odovzdával cenné skúsenosti svojim zverencom ako tréner. Od roku 1999 úspešne podniká a často ho naďalej vidieť v našej fabrike, kde jeho partia zo spoločnosti T.R.T. PLUS opravuje poškodené strechy výrobných hál. Vo voľnom čase však vždy príde medzi svojich nasledovníkov do telocvične a spolu s ostatnými členmi výboru klubu sa snaží pomôcť vytvárať košickým voľnoštýliarom tie najoptimálnejšie podmienky na športovanie.