Prvý tavič Miroslav Peško si pri vysokej peci odkrútil už dvadsať rokov

Do miestnosti velína vysokej pece č. 3 vošiel náhlivo vysoký, štíhly muž. "Odbehol som si naozaj iba na chvíľu medzi dvomi tavbami," povedal už dopredu akoby na ospravedlnenie, že času na dlhé reči nebude. Prvý tavič vysokej pece č. 3 Miroslav Peško. Spod prilby sa usmievali veselé oči a poznámky chlapov od riadiaceho pultu ich ešte viac rozihrali. "Budeš slávny," dobrosrdečne podpichol Anton Nagy. Mohol si to dovoliť. Poznajú sa roky. Prekáračky trvali ešte chvíľu. Bolo cítiť, že chlapi si rozumejú. "Ale vážne, je to spoľahlivý, pracovitý človek," charakterizoval kolegu donedávna ešte zmenový majster Nagy.

Cesta Miroslava Peška k vysokej peci bola priamočiara. "Vyučil som sa v hutníckom učilišti v Šaci za hutníka - operátora a v roku 1989 som začal pracovať v železiarňach. Od druhého ročníka sme k tunajším vysokým peciam chodili praxovať, vedel som, do čoho idem. Práce som sa nikdy nebál. Začínal som pri vysokej peci č. 2 ako troskár. Bol som ním štrnásť rokov, počas ktorých som sa učil tavičským grifom. Za veľa vďačím prvému tavičovi Petrovi Malíkovi. Naučil ma väčšinu toho, čo viem."

Príležitosť naplno ukázať čo v ňom je, dostal pri vysokej peci č. 3. "Či je to iné? Pracovné podmienky sú rovnaké ako na "dvojke", akurát hádam, že pec je trošku väčšia," žartovne charakterizoval svoje terajšie pôsobisko. Kým mohol pokračovať, v mikrofóne sa ozval hlas, ktorý ho volal na odlievaciu plošinu pece. Rýchlo si obliekol nehorľavý plášť, na hlavu nasadil ochranný štít, schmatol rukavice a dlhými krokmi zbehol k druhému tavičovi a troskárovi. Prípravu na odpich sprevádza množstvo úkonov. Vizuálna kontrola, posúdenie situácie, obsluha zariadení, kontrola... Padli dve - tri slová s pokynmi, zvyšok zabezpečili dobre známe gestá rúk. Každý vie, čo má robiť. Aj keď stroje nahradili veľa ručnej práce, ešte jej dosť ostalo. Očistiť koryto od nálepov, opieskovať, nabiť upchávačku...

Chlapi sa najbližšiu polhodinu nezastavili. "Ľudí je podstatne menej. Voľakedy nás na zmene bolo aj štrnásť. Teraz, približne polovica," poznamenal Miroslav Peško. "Aj keď samotný odpich je viac-menej rutinnou záležitosťou, možnosť niečo pokaziť je rovnaká ako pri každej inej činnosti," dodal po tom, čo skontroloval žľaby na odtok trosky. "Dôležité je správne ho načasovať," dokončil vetu medzitým, čo si v bezpečnej vzdialenosti na minútku zložil pokrývku hlavy a utrel spotené čelo. "Práca je najmä fyzicky náročná. Mnohí nevydržali a odišli. Zvlášť v lete je to mimoriadne ťažké, človek nemá šancu ani vyschnúť."

Čo robí taviča fachmanom? V prvom rade dobré vedomosti o technológii výroby surového železa, získané manuálne zručnosti, ale určite i osobnostné vlastnosti. Miroslav Peško tvrdí: "Základom pri tejto práci je hlavne vedomie, že sa môžeme jeden na druhého spoľahnúť. Jednotlivec tu nič neurobí. Mám šťastie, že zmenu D, na ktorej pracujem, tvorí partia výborných ľudí," pochválil kolegov a po chvíľke odmlky dodal: "Táto robota je aj o rešpekte. Prevádzka vysokých pecí nie je žiadna cukráreň či pekáreň, stať sa môže všeličo. Na to musíme myslieť pri každom kroku."