Oslavovali jubilanti z Údržby, Dopravy, Mechaniky a Energetiky

Tretie tohtoročné slávnostné stretnutie s jubilantmi košickej oceliarne, ktoré sa uskutočnilo minulý týždeň v piatok 18. novembra 2011 ako už tradične v priestoroch DoubleTree by Hilton v Košiciach, patrilo oslávencom z divíznych závodov Energetika, Údržba, Mechanika a Doprava. Na večierku, na ktorom si pripomenuli i s partnermi tridsať, tridsaťpäť i štyridsať rokov práce pre fabriku, nechýbali ani prezident spoločnosti U. S. Steel Košice David J. Rintoul, viceprezidenti Mark G. Tabler a Martin Pitorák, generálny manažér pre podpory výroby Jaroslav Mikláš, riaditelia divíznych závodov Pavel Ország, Peter Balog, Ján Vataščin a Henrich Klajber, predseda Rady odborov OZ KOVO v U. S. Steel Košice Mikuláš Hintoš a ďalší odboroví predáci.

Slávnostný večer sa niesol v znamení oceňovania tých, ktorí v spoločnosti odpracovali dlhé desaťročia, čím sa nemalou mierou podieľali na jej doterajších výsledkoch. Medaily, ktoré si jubilanti prevzali po slávnostných príhovoroch z rúk prezidenta firmy Davida J. Rintoula, budú pre všetkých peknou spomienkou na roky odpracované v hute. Služobne najstarším ich budú pripomínať náramkové hodinky.

Až tridsaťdeväť jubilantov, ktorí prijali v piatok pozvanie na oslavu, má na konte svojej pracovnej kariéry číslo, ktoré sa dnes, zvlášť v tak náročnom povolaní, akým hutníctvo je, len tak nevidí. Štyridsať rokov vo fabrike. Najviac, až šestnásť, ich pracuje v divíznom závode Údržba. Medzi nimi aj Imrich Šimko. "Do fabriky som nastúpil hneď po ukončení strojníckej priemyslovky," prezradil a dodal, že na svoj prvý deň v robote, aj keď ubehlo už toľko času, si pamätá veľmi dobre. "Bolo to 12. júla v sedemdesiatom prvom, začínal som ako zámočník. Patril som k pohyblivým údržbárom na "odédvojke". Robotu sme mali v celej fabrike..." A bolo jej dosť. Nikdy od nej neodišiel, aj keď mu ponúkali inú pozíciu, ostal na tej pôvodnej a na tom istom mieste, kde začínal. Zmenilo sa toho podľa neho hodne. "Kedysi, keď bolo treba, sme ťahali aj desať nočných dvanástok po sebe. Bolo to aj o výdrži. Človek bol mladý, viac vládal." Zmeny vidí aj v medziľudských vzťahoch, tvrdí, že kedysi boli oveľa lepšie. A chýbajú mladí, hovorí. Počul, že vekový priemer v údržbe je veľmi vysoký. Chce to podľa neho novú krv.

Rovno z vojenčiny prišiel do firmy pred tridsiatimi rokmi Milan Matula. "Priamo do kyslikárne, kde som začínal ako strojník turbokompresorov," vrátil sa v myšlienkach do minulosti. "Čo pre mňa tri desiatky rokov práce vo firme znamenajú? Boli krásne, nedajú sa však pustiť ako film, aby sa človek detailne pozrel späť. No, ale už je asi čo hodnotiť. Dosť sa zmenilo," zamyslene konštatoval. "Zmenili sa ľudia, zmenila sa situácia, niečo k lepšiemu, niečo k horšiemu, boli dobré i zlé časy. Ale dobré spomienky vždy ostávajú," dodal s presvedčením M. Matula, ktorý v súčasnosti zastáva pozíciu riadiča deliacich zariadení vzduchu v kyslikárni divízneho závodu Energetika. Kvituje zmeny, ktorými prevádzka prešla. "Modernizácia technológie urobila svoje... Zmenili sa aj pracovné postupy, skrátka, stále je sa čomu priúčať. A aj u nás stúpa vekový priemer. Z pôvodnej partie sme už iba štyria, viacerí už nie sú medzi nami, ďalší si po rokoch roboty v železiarňach užívajú dôchodok. Želám im to. S bývalými kolegami sa stretávame na rôznych podujatiach, zvyknú s radosťou prísť, zaspomínať si. A na čo budem ja, keď raz na dôchodku budem? Ako som musel vstávať a už nemusím," povedal so smiechom a potom zvážnel. "Celý čas robím na zmeny, v klasickom osemhodinovom kolotoči. Človek si myslí, že si časom zvykne. Ale organizmus neoklamete v tom, že v noci je deň a naopak..."

Železiarňam je tridsať rokov verný aj Stanislav Zajac. Začínal síce vo valcovni, ale dlho sa tam nezdržal. Priznáva, že ho vtedy práca, ktorú krátko robil, príliš neoslovila. Prešiel teda k energetikom. Najprv pracoval v stredisku hlavné rady kanalizácie, potom v teplárni a napokon v čistiarni odpadových vôd v Sokoľanoch. Tam je už dvadsiaty šiesty rok. "Pracujem ako strojník odstredivky kalu," vraví a hovorí o robote. O tom aká je, akými premenami prešla čistička v ostatných rokoch, o modernizáciách, ktorými prešla technológia i o automatizácii, ktorá podstatne zlepšila a uľahčila robotu. Vraví, že by nemenil. Kvôli robote i kvôli partii...

Štyridsať rokov práce pre železiarne si pripomenul aj Ladislav Spišák z divízneho závodu Doprava. "Do firmy som nastúpil ako pomocný rušňovodič. Pri mazaní a ošetrovaní lokomotív som však pracoval len krátko. Postupne ma zaúčali do pozície rušňovodiča na širokorozchodnej a keď som si urobil kurz, začal som ju vykonávať. Robil som to asi osem a pol roka. Vozili sme železnú rudu z Hanisky a tlačili vagóny na rotačné výklopníky." Keď sa začala generálna oprava vysokej pece č. 2, L. Spišáka spolu s ďalšími kolegami preložili na dopravný úsek vysokých pecí. "Povedali, že len na čas, na výpomoc. A ostal som tam doteraz," povedal s úsmevom a dodal, že aj keď sa mu práca rušňovodiča páčila, presedlal na inú. Urobil si skúšky a stal sa predákom stavadla. A je ním doteraz. "Riadim odsun železa do oceliarne. Je to zodpovedná robota," zamyslene konštatoval a podotkol, že nikdy ani len neuvažoval o tom, že by odišiel robiť niečo iné. Svoju prácu má rád. "Sme dobrá partia," nezabudol dodať. "Niektorí kolegovia už oddychujú na zaslúženom odpočinku, sú v penzii a teraz sme na rade my. Na budúci rok budem mať šesťdesiatku, zvažoval som a nakoniec som sa rozhodol v roku 2012 odísť do predčasného dôchodku. Život je krehká vec, vidím to všade okolo seba. Mám vnúčatá, ktorým sa chcem venovať, užiť si ich."

Večer pokračoval vystúpením populárnej skupiny Drišľak, do tanca hrala hudobná formácia Atlantic. Dodajme ešte, že náklady na stretnutia s jubilantmi, vrátane občerstvenia a vecných darov, hradí v plnej výške zamestnávateľ.