ZO OZ KOVO Vysoké pece zorganizovala stretnutie bývalých vysokopeciarov

Pre našich niekdajších spolupracovníkov, dnes dôchodcov, sú vždy vzácnou udalosťou stretnutia s kolegami. S tými bývalými, s ktorými ich spája spoločne prežitý aktívny profesijný život, ale aj s tými súčasnými, ktorí im sprostredkúvajú aktuálne dianie vo firme. Tak to bolo aj v prípade bezmála tristo vysokopeciarov, ktorí sa 5. júna 2015 zišli v Spoločenskom pavilóne v Košiciach, kde bývalých zamestnancov vysokopecného závodu - odborárov pozvala Základná organizácia OZ KOVO Vysoké pece. Tohtoročné stretnutie malo oproti minulým rokom slávnostnejší nádych, veď sa konalo iba niekoľko dní po päťdesiatom výročí zafúkania vysokej pece č. 1. Aj to bol dôvod, že tentoraz medzi peciarmi nechýbali bývalí riaditelia závodu, ale aj viacerí súčasníci. Výrobný úsek U. S. Steel Košice reprezentoval generálny manažér pre prvovýrobu Joseph H. Morey.

Predseda ZO OZ KOVO Vysoké pece Michal Tabák a riaditeľ divízneho závodu Vysoké pece Marek Jenčo sa s hosťami podelili o aktuálne informácie zo života vysokopecného závodu. "Vysoké pece sú na vysokej úrovni," konštatoval ich súčasný šéf. "Máme uznávaných odborníkov. Je to aj zásluha vás, ktorí ste mladým odovzdali veľa informácií a skúseností. Za odvedenú prácu vám patrí poďakovanie," povedal. Riaditeľ závodu načrtol aj budúcnosť, pričom zdôraznil nutnosť motivovať mladých ľudí, aby chceli študovať hutníctvo a v hutách aj pracovať. O slovo sa prihlásil aj prvý riaditeľ vysokopecného závodu Stanislav Zeť, ktorý sa v spomienkach vrátil k začiatkom výroby. Hovoril o výstavbe vysokých pecí, prípravách na prvé zafúkanie i problémoch, s ktorými sa v začiatkoch museli boriť.

Rozhovory o minulosti vyplnili aj chvíle pri slávnostnom obede a pokračovali po kultúrnom programe, ktorý patril vystúpeniu hudobnej skupiny Ščamba.

"Začiatky boli veľmi tvrdé," povedal nám Ján Baniat, ktorý vo firme začínal v roku 1964 ako majster údržby vysokých pecí a v roku 1980 končil ako mechanik údržby aglomerácie. "Mám tým na mysli, že sme museli mnohé zariadenia upravovať, aby boli funkčné. Až prevádzka totiž ukázala, čo treba urobiť. Keď sa niečo podarilo zlepšiť, mal som z toho radosť," konštatoval absolvent Vysokej školy banskej v Ostrave, kde sa pripravoval pre košické železiarne a tiež úspešný zlepšovateľ. Hoci ho rodinné dôvody napokon "odviali" na stredné Slovensko, odkiaľ pochádza, kontakt s hutou nestratil. "Doteraz pomáham radami tým, ktorí dodávajú komponenty pre zariadenia vysokých pecí." Na fabriku má pekné spomienky aj Ján Poneváč. Jeho životné osudy sú pohnuté. Železiarňam, vraví, ďakuje za život. A myslí tým príležitosti, ktoré sa mu dostali vďaka možnosti zamestnať sa v podniku a neskôr aj študovať, čo skôr, ako dieťa rodiča vlastniaceho zámočnícku dielňu s dvomi tovarišmi, nemohol. "Rád si spomínam aj na kolegov alebo na moju záľubu fotografovanie. Moje fotky nájdete aj v starších vydaniach podnikových novín," usmial sa. Prezradil i to, že sa už viac ako šesť desaťročí venuje maľovaniu obrazov a má kopu aktivít. "Stále pracujem a som tomu rád. Nedovolí mi to starnúť." Pútavo vie rozprávať aj Ján Mudroň, ktorý pôsobil dvadsať rokov ako zástupca vedúceho prevádzky údržba. Len tak na okraj poznamenal, že s U. S. Steel bola jeho rodina spojená oveľa skôr, než americká korporácia vstúpila do železiarní. "Dedo si svoje odrobil v Pittsburghu," vysvetlil. K oceliarstvu to teda mal, zdá sa, blízko. "Venoval som sa hlavne modernizáciám. Cítil som s technikou, staral som sa o jej rozvoj. Skôr než šéfovanie mi vyhovovalo byť v prevádzke. Aké to bolo? Nuž v začiatkoch ťažké, ale v hute neexistujú ľahké roky..." Keď v roku 1996 odchádzal do dôchodku, nebolo to definitívne. "Ďalších dvanásť rokov som sa venoval modernizáciám vysokých pecí na Ukrajine a Rusku. Dali sme im to, čo sme sa naučili tu v železiarňach." Skromne poznamenal, že ľudí, ktorí venovali práci ako on všetko, bolo v železiarňach veľa. "Úspech dosiahli iba tí, ktorí s robotou doslova žili. Som rád, že sa darí aj Marekovi Jenčovi, ktorého som kedysi prijímal do zamestnania. Spomínam si na neho ako na snaživého chlapca," prezradil na súčasného riaditeľa vysokých pecí. V minulosti nebolo zriedkavé, že v najťažších prevádzkach pracovali aj ženy. Mária Tóthová si odkrútila devätnásť rokov v aglomerácii. "Obsluhovala som pás a keď bolo treba aj lopatovala," s úsmevom poznamenala sympatická pani. Čo ju priviedlo do železiarní? "Jednoducho chuť v nich pracovať. Roboty som sa nebála, predtým som bola pri murároch." A ako sa jej medzi tvrdými železiarenskými chlapmi darilo? "Výborne. Boli sme dobrá partia."