Človek zažije v živote veľa pekných chvíľ, na ktoré rád spomína. Tak je to aj s nami - turistami, my sa často v spomienkach vraciame na pekné túry uplynulého leta. Naposledy to bol krásny výstup na Dufourspitze.
Dufourspitze je so 4634 metrami n. m. druhý najvyšší vrchol Álp. Nachádza sa v oblasti Waliských Álp, na hranici Švajčiarska a Talianska. Je to vlastne najvyšší vrchol zo skupiny Monte Rosa. Prvý výstup uskutočnili v roku 1855 Swyth a Hudson. Meno Dufourspitze dostal podľa vtedajšieho riaditeľa švajčiarskej zemepisnej spoločnosti. Výstup tzv. normálkou vedie cez Monte Rosagletscher do sedla Satel, asi 4300 m nad morom, odtiaľ exponovaným ľadovcovo-skalným hrebeňom horolezeckej kvalifikácie obtiažnosti dva plus. Je to veľmi populárny výstup v tejto oblasti. Z chaty Monte Rosa to trvá asi 8 hodín, prevýšenie je 1700 metrov.
Myšlienka vystúpiť na Dufourspitze vznikla vlani v jeden jarný podvečer v príjemnom prostredí košickej kaviarničky Thália. Klavirista hral evergreeny a my sme popíjali už hádam druhé pivo, keď som hodil do "pľacu", čo tak ísť na Monte Rosu? Nadšene každý súhlasil, veď sme alpinisti. Síce už veteráni, ale ambície ešte máme. Takýto výstup určite poteší srdce každého horolezca.
Je august a z Košíc odchádzame traja, okrem mňa Vlado a Igor s vozidlom Octavia do centra Waliských Álp-Zermatu. Ubytujeme sa v campingu v Rande, asi 10 km pred Zermatom. Pred samotným výstupom na Dufourspitze podnikáme v okolí dve aklimatizačné túry až do výšky 3 300 metrov n. m. Balíme sa. Berieme veci na tri dni, aj bivak, a zubačkou zo Zermatu sa vyvezieme až na stanicu Rotenboden. Odtiaľ zostupujeme na ľadovec Gorner, ktorý prechádzame krížom k chate Monte Rosa. Odtiaľ ešte asi 200 výškových metrov na Untere Plattje - to je obrovské suťovisko skál pod ľadovcom Monte Rosa, ktorým pôjdeme zajtra až na Dufourspitze. Bivak staviame už za šera. Na druhý deň skoro vstávame a odchádzame o 4. 45 hod. Je to už dosť neskoro, horskí vodcovia s klientmi sú najmenej hodinu pred nami. Začiatok ľadovca je veľmi rozbrázdený. V bludisku až 50 m hlbokých trhlín sme hľadaním správnej cesty stratili veľmi veľa času. Ešteže Igor mal čakan, ktorý držal v ľade a mohli sme prejsť cez 2,5 metrov kolmú ľadovú stenu. Pokračujeme ďalej až do sedla Satel už bez problémov. Sme už dosť nad výškou 4000 metrov, ale nerobí nám to ťažkosti. Potom zo sedla po ľadovcovom chrbte na skalný hrebeň z peknej žltej žuly. Je nádherné počasie a v alpskej scenérii dominujú Matterhorn, Lyskam Breithorn a ďalšie vrcholy. Ešte posledný výstup zaľadneným "komínom" a o 15.hodine sme na vrchole. Igor vyťahuje menšiu fľašku slivovice, vraj ešte z Nepálu. Pár vrcholových fotiek, pohľady do Talianska na chatu Regina Margerita (4.559 m n. m.) a zostupujeme. Dole do bivaku máme ďaleko a musíme to stihnúť do zotmenia. Pri zostupe popoludňajšie slnko z nás vysáva posledné molekuly vody. Konštatujeme, že na takúto túru 2 litre vody na hlavu je asi málo. Na ľadovci sme sa pristavili pri jednom pánovi, bol to Čech, ktorý čakal na zostupujúcich kamarátov s teplým nápojom. Niečo sme dostali aj my. Veľmi to dobre padlo. Len bol prekvapený, keď sme mu prezradili súčet našich rokov, spolu 165.
Tma nás zastihla pred skalným zrázom. Tam dole, 100 metrov pod nami, máme stan. So svietidlami upevnenými na čele, ako baníci, hľadáme chodníček. Ja som troška rýchlejšie zbehol skalným zrázom. "Pozri Vlado, Dežo je už dole, chodí kolo stanu a varí nám čaj," hovorí Igor Vladovi. Mysleli si to hlavne preto, že svetlo z môjho svietidla "behalo" hore - dole po okolí. Lenže ja som zatiaľ iba hľadal náš stan v tom bludisku balvanov, z ktorých každý jeden mi ho pripomínal. Vyzeralo to ešte na peknú pátraciu akciu, ale Igor s poznámkou, že nájsť stan nie je žiaden problém, vytiahol GPS prístroj na vyhľadávanie polohy podľa satelitov. Po krátkej chvíli nám povedal: "Stan je od nás 67 metrov" a rukou ukázal - týmto smerom. Po dvoch minútach sme skutočne boli pri ňom. Klobúk dolu pred modernými prístrojmi.
Počasie nám prialo aj na druhý deň cestou dole. Na chvíľu sme sa zastavili na chate Monte Rosa. Igor mal pred dvoma dňami päťdesiatku, tak nás pozval na pivo. Čapovaný Cardinal stál 6 švajčiarskych frankov, t. j. asi 170 Sk. Ale nemalo to chybu - také dobré pivo na takom peknom mieste, kde slnko spoza Matterhornu ti "pozerá" do pohára. Až keď sme sa z chaty vzdialili, ľutovali sme, že sme si nedali v tej horúčave ešte jedno, alebo niečo pod zub, lebo jedlo bolo len o niečo drahšie ako pivo. Vlastná strava sa na tunajších chatách nesmie konzumovať. Je to niekde dokonca zakázané a aj keď nie, tak sa to nerobí. V žiadnom prípade nechceme patriť medzi takých "turistov", čo si v chate krájajú slaninu na stoloch s obrusmi s odôvodnením, že ľudia na horách by si mali byť blízki a mať pochopenie jeden pre druhého. Lenže pochopenie a ekonomika sa však nie vždy znášajú. Dosť sme už unavení, bolia nás nohy z tvrdých "skeletov" a ďalej pokračujeme vláčikom dole do Zermatu. Cestou fotíme krásne okolité pohoria, ktorým dominuje Matterhorn.
Po krátkom oddychu v kempe štartujeme Octaviu a lúčime sa s Waliskými Alpami s tým, to som navrhol ja Dežo, že o rok sa vrátime a skúsime vystúpiť na "DÓM". Je to tretí najvyšší vrchol Álp. Snáď sa nám to podarí. Snívať treba.