Sme trojica turistov, bývalých železiarov, Štefan Bubenko, Jozef Kukura a ja, ktorým sa v tomto roku splnil vysnívaný sen. Ako amatérski vyznávači vysokohorskej turistiky sme na Slovensku už prešli krížom krážom naše pohoria, nuž sme to chceli skúsiť niekde v zahraničí. Naším cieľom bola návšteva Walliských Álp v Taliansku. Cesta do tohto vysokohorského prostredia merala z Košíc približne 1 400 kilometrov. Zdalo sa nám to dlho, ale šťastní a nedočkaví sme po dvoch dňoch dorazili do nami vytipovaného kempu, ktorý je situovaný vo výške 1 200 metrov nad morom, v malebnom mestečku Alagna Valsesia. Počas ôsmich dní sme sa rozhodli prejsť z kempu aspoň malú časť alpského masívu.

Prvý aklimatizačný deň sme začali vyvezením sa lanovkou na Paso Salati do výšky 2 980 metrov n. m. Ťažkým terénom a nedostatočným značením sme stúpali až k chate Gnifetti do výšky 3 647 m. n. m. Po zdolaní najexponovanejšieho miesta tejto trasy a po objavení chaty v hustej hmle, sa počasie prudko zmenilo. Hmla čoraz viac hustla a začalo pršať. Nocľah v chate sa nám nepodarilo zabezpečiť, nuž sme museli plán zmeniť. Zišli sme na nižšie položenú chatu Mantova, ktorá je veľmi exkluzívna. Keďže počasie sa ani po hodine čakania nezmenilo, cez časť ľadovca sme sa presunuli k lanovke, ktorá nás napokon dopravila späť do miesta nášho kempu. Prvý deň bol teda veľmi náročný a dokonale preveril naše schopnosti a orientáciu v teréne.

V ďalších dňoch sa počasie zlepšilo, preto cieľom nášho výstupu bola chata Margherita, ktorá sa nachádza až vo výške 4 554 m n. m. Dostatočne nabalení a vyzbrojení turistickými pomôckami do vysokohorského prostredia sme sa lanovkou vyviezli k observatóriu na Indrene a odtiaľ po známej trase už k spomínanej chate Mantova. Veľmi náročná bola potom trasa k ďalšej chate Gnifetti, pretože na ľadovci sme prechádzali mnohými trhlinami. Nebolo to však také jednoduché, pretože trhliny boli prekryté čerstvým snehom. Na obuv sme si do zľadovateného terénu upevnili kovové mačky, vytasili skladacie palice a pri výstupe sme sa museli všetci traja istiť lanom. Alpské slnko neúprosne pálilo a my sme sa cítili ako v najväčšej horúčave pri mori. Vzduch vo výške viac ako tri tisíc metrov nad morom bol riedky, pulz sme mali oveľa rýchlejší, museli sme častejšie oddychovať a tempo výstupu prispôsobiť podmienkam. O to väčšie bolo naše sklamanie, keď nám chatár oznámil, že všetky miesta na prenocovanie sú obsadené. A už po druhý raz. Museli sme sa vrátiť späť a po strastiplnej ceste sa nám predsa len podarilo prenocovať v nižšie položenej chate Guglielmina. Bola to naša záchrana, pretože bol už neskorý večer, lanovky nepremávali a zotmelo sa. Ocitli sme sa v neznámom teréne bez lampy, stanu, spacích vakov, teplejšieho oblečenia a navyše, začínalo mrznúť. Nočná cesta späť do kempu by bola dlhá a veľmi nebezpečná.

Ďalší deň sme vyšliapali na jeden z najbližších hrebeňov, z ktorého bol nádherný výhľad na časť panorámy Švajčiarskych Álp. Trochu unavení, smutní, ale aj šťastní sme sa pohľadom definitívne rozlúčili s jednou z najkrajších častí nekonečného alpského masívu.

Posledné dni boli pre nás skôr relaxačné, keď sme absolvovali túry na okolité končiare Alpe Campo a Barba Ferrero, len do výšok 2 250 m. n. m. Čo nás najviac upútalo, to boli kozorožce a na horských pasienkoch v týchto výškach pasúce sa kozy, kravy a ovce. Po týždennom pobyte, počas ktorého sa nám splnil náš sen - Alpy, sme cestou späť do Košíc chceli ešte navštíviť Kehlsteinhaus. Je to Orlie hniezdo, ktoré dal postaviť Martin Bormann Adolfovi Hitlerovi k jeho 50. narodeninám. Náš úmysel ale prekazili hustá hmla a vytrvalý dážď a po 3 050 kilometroch putovania po Alpách sme sa plní dojmov, nezabudnuteľných zážitkov a spomienok vrátili cez Rakúsko a Maďarsko šťastne domov.