Internet a obzvlášť komfort komunikácie na sociálnych sieťach zvádzajú k tomu, aby sa účastníci rôznych diskusných skupín vyjadrovali k takmer všetkému. Naše kolegyne a kolegovia pritom nie sú výnimkou.

Tak, ako to býva v internetových diskusiách, vyskytujú sa aj negatívne komentáre a často okorenené vulgarizmami.  V skutočnosti väčšinou nejde o diskusiu, pretože akonáhle sa niekto odváži použiť protiargumenty a zauvažovať aj o inom názore na nadhodený problém, tí agresívnejší diskutéri si na ňom zgustnú a naložia mu zopár dobre mienených a mierených nadávok. Oponent oľutuje, že sa ozval. Samozrejme, všetci majú právo na slobodu slova, chvalabohu žijeme už takmer 30 rokov v slobodnej spoločnosti. So slobodou by však mala ísť ruka v ruke aj určitá miera zodpovednosti, inak dochádza ľahko k anarchii a chaosu. Ak hovoríme len o diskusiách, absolútna sloboda prejavu bez zodpovednosti vedie k nenávisti a k jej stupňovaniu.  Žiaľ, nie sú zriedkavé ani výzvy k násiliu, aj keď „len“ na sociálnej sieti.

Cesty k reálnemu násiliu sú rôzne a prípady, ktoré sa vo svete udiali v posledných rokoch dokazujú, že spúšťačom tragédií boli aj nenávistné výzvy na sociálnych sieťach. Ťažko sa číta, ak niekto inému človeku praje zle, vulgárne mu nadáva len kvôli inému názoru.

Slobodu tu máme na to, aby sme ju užívali a nie zneužívali. V novembri 1989 bolo cítiť vo vzduchu nádej, že sa veci zlepšia. Rozumiem, že nie každý je šťastný, možno dokonca väčšina nie je spokojná s tým, ako sa veci vyvíjajú, to však nemôže byť dôvod na nenávisť a jej šírenie a zdieľanie. Vypustené slová sa nedajú vrátiť, zvlášť tie jedovaté. Pred tridsiatimi rokmi mali slová veľkú váhu, dnes s nimi mnohí narábajú bez premýšľania. Vnímajme pozorne, čo hovoríme, čo píšeme v diskusiách, či to môže niekomu ublížiť. Podstatné je nerobiť iným to, čo by bolelo mňa.