Jubileum, ktorému neverili ani tí najväčší optimisti

Veľkopriestorová koksárenská batéria č. 3, ktorú koksári nazvali familiárne rýchlobežka, vyrába už dvadsiaty rok. Jej plynulý chod je výsledkom fortieľa ľudí i používania nových moderných a efektívnych metód opráv, predovšetkým keramického zvarovania tvárnic.

V osemdesiatom štvrtom, keď začala chrliť prvé tony čierneho zlata, jej odhadovali pätnásť, šestnásť rokov života. Potom mala nasledovať jej totálna obnova. Od základu. Všetko je však inak. Veľkopriestorová koksárenská batéria číslo tri so svojimi deväťdesiatimi komorami stále fachčí. Presne pred týždňom, v stredu 11. februára krátko po deviatej hodine, ubehlo dvadsať rokov od jej spustenia do prevádzky.

"Je to obrovský úspech ľudí. Ich umu, šikovnosti a fortieľa," vraví riaditeľ divízneho závodu Koksovňa Milan Fedorov a svoje slová uznania podčiarkuje faktami: "V Rusku batérie rovnakého typu vydržali osem až dvanásť rokov, v susednom Česku, Novej huti, o niečo dlhšie. Fabrika, kde sa naši chodili ešte v šesťdesiatych rokoch zaúčať do koksárskeho remesla, svoju batériu "neudržala". Po dvadsiatich rokoch boli Ostraváci nútení robiť opravy za studena. Vraví sa, že ideálne je, ak žiak predčí svojho učiteľa. Nám sa to podarilo..."

Napriek tomu, že batéria, miestni ju medzi sebou volajú familiárne rýchlobežka, to kvôli plynulému vytláčaniu komôr v desaťminútových intervaloch, má už svoje roky a jej výrobná krivka by mala mať klesajúcu tendenciu, koksárom sa tento inak bežný trend podarilo zastaviť. Vlani dokonca vyrobili najviac koksu od roku 1994.

Milan Fedorov vraví, že popri fortiele ľudí Jozefa Gbúrika, vedúceho prevádzky VKB č. 3, je tento úspech i výsledkom používania nových moderných metód opráv. Ku torkretovaniu, či murovaniu komôr za studena, pribudlo keramické zvarovanie tvárnic v miestach poškodenia, a to pri udržaní vymurovky v horúcom stave, čím sa zamedzuje ďalšej deštrukcii vo vnútri komory. Navyše má táto metóda aj ďalšiu nezanedbateľnú ekonomickú výhodu. Oprava komôr trvá namiesto niekoľkých týždňov len niekoľko desiatok hodín.

"Po hutách v západnej Európe," konštatuje Milan Fedorov, "sme boli v krajinách bývalého socialistického bloku začiatkom deväťdesiatich rokov prvými, ktorí túto metódu začali používať. Podchytili sme tento trend v správnom čase. Ukázalo sa, že to bol správny krok. Ak by sme povedzme ešte päť rokov počkali, dnes by sme hovorili inak." Vraví tiež, že metóda keramického zvárania je efektívnejšia vtedy, ak je rozsah komôr poškodenia menší. Bežnou sa stala takzvaná pasportizácia komôr, v rámci ktorej podliehajú pravidelnej kontrole všetky vykurovacie steny v komorách, eviduje sa spotreba materiálu. Z pasportizácie, ktorú má na starosti špecialista - odborník, je zrejmé, čo treba opravovať, ktorú komoru, akým systémom, či keramickým zvarovaním alebo torkretážou, či treba robiť len komoru alebo aj regenerátory.

"Tým že podchytíme a odstránime už menšie defekty, udržiavame batériu v dobrom prevádzkyschopnom stave už dve desaťročia," spokojne dodáva Milan Fedorov. A to aj napriek tomu, že zažila dva poriadne otrasy..."

Jozef Gbúrik, vedúci prevádzky VKB č. 3, dlhoročný a skúsený koksár, ich má doteraz v živej pamäti. "Prvýkrát dostala batéria poriadne zabrať približne štyri roky po svojom uvedení do prevádzky," vracia sa do minulosti. "Ukázalo sa, že pri jej výstavbe bola použitá nevhodná malta, ktorá obsahovala menej oxidu kremičitého než sa požadovalo. Zato alkálií v nej bolo navyše. A práve tie spôsobili, že pri dosiahnutí projektovaných teplôt, približne 1300 stupňov Celzia, sa malta začala roztavovať a rozpadávať. Následne poklesol celý strop v priemere o sedem centimetrov, na hlavách komôr sa začali objavovať trhliny..." Situácia bola natoľko vážna, že sa ňou začala zaoberať aj vtedajšia federálna komisia, ktorá potom v roku 1988 prijala opatrenia na predĺženie životnosti ani nie štvorročnej batérie.

V deväťdesiatom piatom, v čase tragickej priemyselnej havárie v bývalej véesžetke, nasledoval druhý otras. Bez vykurovania po troch dňoch vychladla, regenerátory popraskali. "Stálo nás to veľa námahy, ale dali sme ju dokopy. Ide ďalej tak, že je to až zázrak," vraví Jozef Gbúrik a pridáva ďalšiu spomienku. "V roku 1996 nás navštívili naslovovzatí odborníci na koksárenské batérie z Frýdku-Místku. Spýtali sme sa ich tiež, či podľa ich názoru vydrží táto batéria aspoň do roku 2000. Vysmiali nás! A už máme rok 2004..." Nezabúda dodať, že tento zdar je predovšetkým dielom všetkých zamestnancov a ľudí od koksárenských batérií. "Vysoko si vážim prácu kolektívu vedeného majstrom Petrom Jevickým, ktorý má okrem odborných a praktických vedomostí aj vynikajúce organizačné schopnosti."

Uznanie si zaslúžia i tí, ktorí opustili rady koksárov a odišli na zaslúžený odpočinok - Ivan Črep, Ján Hromjak, Milan Poracký, Zoltán Šerky, ale i ďalší, ktorí kvalitou svojej roboty prispeli k dnešným výsledkom. Jozef Gbúrik sa usmieva, keď vraví: "Mnohí z tých, ktorí odišli do dôchodku pred niekoľkými rokmi, by, ako ich poznám, ani neverili, že niekedy batéria nebude dymiť. A dnes?" Milan Fedorov i Jozef Gbúrik uznanlivo kvitujú investičné zámery U. S. Steel Košice aj v oblasti výroby koksu. Všetky stavby, ktoré boli v minulých rokoch odstavené na vedľajšiu koľaj, sa začali realizovať. V súčasnosti sa finišuje na odprášení vytláčania koksu, pripravené sú ďalšie akcie - bezdymové obsadzovanie komôr, či hermetizácia chémie. V štádiu príprav je aj odsírenie koksárenského plynu.