Posledné tohtoročné stretnutie jubilantov - dlhoročných zamestnancov U. S. Steel Košice

Tretia, najpočetnejšia a zároveň v tomto roku posledná skupina dlhoročných zamestnancov spoločnosti - jubilantov s tridsiatimi, tridsiatimi piatimi a štyridsiatimi rokmi práce pre železiarne, sa zišla na slávnostnom večere v piatok 6. novembra. Organizátor podujatia - úsek Ľudské zdroje pozval do spoločenských priestorov Doubletree by Hilton v Košiciach viac ako 160 oslávencov z úsekov vedenia spoločnosti, divíznych závodov Vysoké pece a Oceliareň a spoločností U. S. Steel Košice - Labortest, s.r.o. a U. S. Steel Košice - SBS, s.r.o.

Hosťom sa za prácu pre firmu poďakovali prezident spoločnosti U. S. Steel Košice George F. Babcoke a podpredseda Rady odborov OZ METALURG Juraj Varga. Obidvaja vyzdvihli prínos jubilujúcich zamestnancov pre organizáciu a vyslovili nádej, že podnikový tím prekoná neľahké obdobie, ktorému v oceliarstve, v súvislosti s hospodárskou a finančnou krízou, čelí. K slávnostnému dekorovaniu oslávencov, ktoré potom nasledovalo, sa pripojili aj viceprezidenti, riaditelia jednotlivých úsekov a divíznych závodov, dcérskych spoločností a reprezentanti odborovej organizácie. Jubilanti si prevzali pamätné strieborné a zlaté plakety a tí, ktorí odpracovali vo firme štyridsať rokov i náramkové hodinky.

Troch vysokopeciarov - tridsiatnika Mariána Chudíka, tridsaťpäťročného jubilanta Antona Nagya a Františka Nagya so štyrmi desiatkami odpracovaných rokov, nespája iba dlhoročná vernosť firme. Nagyovci sú bratia a Marián je Antonov švagor. Oženil sa totiž s jeho sestrou, inak tiež železiarkou - ekonómkou. A aby tých náhod nebolo málo, dodajme, že i Mariánova mama a Antonova svokra, Mária Chudíková, odpracovala vo firme dlhé roky. Bola vôbec prvou ženou - vysokopeciarkou, operátorkou. To, že aj jej ďalšia dcéra a sestra Mariána Chudíka pracuje v oceliarskej spoločnosti, sa už ani nezdá zvláštne. Prirátajme ešte dvoch príbuzných, ktorí mali, resp. jeden ešte má, spojenie s firmou, a mohli by sme, ako vtipne poznamenal Marián Chudík, vytvoriť menšiu prevádzku. "Boli časy, keď nás tu bolo päť z rodiny," zasmial sa.

"Ja som do železiarní nastúpil po skončení hutníckej priemyslovky 1. júla 1969. Tohto roku som odišiel do dôchodku," vysvetlil František Nagy. "Prečo huta? Hádam po dedovi, bol kováčom... Začínal som ako pomocník taviča, bol som i operátorom a majstrom. Najlepšie, ale zároveň i najťažšie bolo "majstrovanie". Mal som to rád. Prácu s ľuďmi, dynamiku roboty. Bol som stále "v akcii", čas rýchlo ubehol... A navyše, videl som aj slnko, cítil dážď a vietor, čo mi ako operátorovi vo velíne chýbalo. Keď som v tomto roku, päť mesiacov pred dovŕšením "štyridsiatky", podpisoval zmluvu o predčasnom odchode do dôchodku, nebolo mi všetko jedno. Odchádzal som ale spokojný, s dobrým pocitom z vykonanej roboty. Ešte si chcem užiť život. Kto robí v ťažkej prevádzke, vie o čom hovorím. Huta mi veľa dala, ale aj, pokiaľ ide o zdravie, vzala. V začiatkoch ešte neboli také moderné technológie ako teraz, chýbalo nám napríklad odsávanie. Odniesli si to moje zuby."

O päť rokov neskôr si to do železiarní namieril aj Anton Nagy. Svoj nástup do firmy opísal svojsky humorne. "Bolo to v júni. Jedenásteho mám narodeniny, chcel som ísť s priateľmi na Šíravu, ale lialo ako z krhly, tak som sa rozhodol, ako čerstvý absolvent hutníckej priemyslovky, že si za deň nástupu vyberiem 13. jún. A tak som nastúpil na deň sv. Antona. Dali ma na mostáreň, kde sídlila konštrukcia a projekcia, mal som robiť kresliča. Robota sa mi však nepáčila, tak som sa vrátil na personálne, či nemajú niečo iné. Len k lopate, povedali a ja na to, že nevadí. Tak som sa ocitol pri vysokých peciach. Neskôr som robil prvého taviča i majstra. Stále na vysokej peci č. 3."

A čím zlákala prevádzka Vysokých pecí Mariána Chudíka? "Ja som v závode brigádoval už ako stredoškolák - gymnazista. Po maturite viedla moja cesta do huty akosi prirodzene, asi preto, že som bol technicky orientovaný. Robil som všeličo. Začínal som na vysokej peci č. 3, neskôr som bol dlhé roky majstrom - postupne na všetkých troch vysokých peciach. Popri zamestnaní som vyštudoval Hutnícku fakultu Technickej univerzity v Košiciach. Pred dvomi rokmi som prešiel na troskové hospodárstvo, kde pôsobím ako koordinátor," priblížil svoj pracovný profil. "Nikdy som neoľutoval, že som do firmy nastúpil, práca ma baví."

Peciarov nezabudol pochváliť bývalý riaditeľ divízneho závodu Vysoké pece a súčasný generálny manažér pre prvovýrobu Marcel Novosad. "Mal som najlepšiu partiu v železiarňach. Nagyovci a prví taviči Miroslav Peško a Peter Malík sa nikdy roboty nebáli. A kto je peciarom vie, že je to najťažšia robota v hute. V Amerike im hovoria Bullworkers. Nie hanlivo, ale s uznaním, že robia ako býky... Fakt, títo muži sú pre mňa najlepší ľudia na svete," uznanlivo konštatoval.

Aj Ján Hanuliak, jubilant z úseku technológie, má za sebou štyri desiatky rokov práce v hute. "Ubehli naozaj ako voda," konštatoval. "Viem, o čom hovorím, lebo som podstatnú časť z nich odpracoval na vodnom hospodárstve. Podmienky vtedy a teraz sú neporovnateľné. Na prvom pracovisku v Chemickej úpravni vody Krásna pracovalo jedenásť technikov, teraz len jeden, na druhej strane o ponorných čerpadlách sa nám iba snívalo. Medzi najdramatickejšie situácie, ktoré som v podniku zažil, patrila porucha na prídavnej vode v divíznom závode Oceliareň, kde sme prišli rovno z divadla, v podstate vo frakoch. Ale o štvrtej hodine ráno bolo všetko odstránené a výroba obnovená bez obmedzenia. Okrem poďakovania vtedajšieho generálneho manažéra Randolpha nás čakala aj super večera v hoteli na Bankove. V laboratóriu, kde som začínal, som sa zoznámil aj so svojou družkou, s ktorou sme mali síce iba dve dievčatá, dvojičky, ale tie nás doteraz obšťastnili siedmimi vnúčatami. V súčasnom období robím aupairku pre 1,5-ročného Danielka, aby jeho mama aj otec mohli pracovať pre U. S. Steel. Aj ďalší zať pracuje v U. S. Steel, takže pokračovateľov mám dosť," usmial sa tiež dlhoročný spolupracovník Ocele východu a zaspomínal si aj na akcie, pri ktorých bol v kontakte s mnohými osobnosťami politického a spoločenského života, či už to bolo čistenie jazera s exprezidentom Rudolfom Schusterom alebo čistenie kanalizácie pod mostami pri Haniske s terajším županom Zdenkom Trebuľom. Prezradíme ešte, že Ján Hanuliak v roku 1975 získal ocenenie Najlepší mladý pracovník VSŽ a o dvadsaťštyri rokov neskôr zvíťazil v súťaži o naj šéfa VSŽ. "Rád využijem túto príležitosť na to, aby som sa poďakoval všetkým, s ktorými som spolupracoval, lebo som mal možnosť pracovať s tými najlepšími kolegami. Vďaka!"

O tri roky viac, 43 rokov, má za sebou Štefan Olšavský z úseku technológie. Do firmy prišiel rovno z učilišťa. "Patrím medzi prvých absolventov s maturitou. Získali sme ju po piatich rokoch večerného štúdia," vrátil sa do obdobia svojej mladosti. "Dvadsaťdeväť rokov som odpracoval v Studenej valcovni, z nich dvadsať som bol predákom zmeny elektro údržby. Už jedenásť rokov robím v útvare riaditeľa pre spoľahlivosť vyhradených technických zariadení revízneho technika. Hoci som z valcovne pre zdravotné dôvody musel odísť, terajšia práca ma tam aj tak "zaveje". Naša práca je tiež riziková, pohybujeme sa nielen na zemi, ale aj vo výškach, napríklad po žeriavových dráhach, preto si najviac cením, že po celý čas som ja a ani moji kolegovia nemali pracovný úraz."

Jedinou prítomnou ženou so štyridsiatimi odpracovanými rokmi bola na stretnutí Marta Szilágyiová z divízneho závodu Oceliareň. Aj táto laborantka má na roky prežité vo firme príjemné spomienky. "Neľutujem ani minútu," skonštatovala. "Roky rýchlo ubehli, vidím to na svojich synoch." Obaja, dodala, už tiež pracujú v U. S. Steel Košice. Pokračujú v šľapajach rodičov.