Začali sa stretnutia s dlhoročnými zamestnancami spoločnosti U. S. Steel Košice

Kroky tohtoročných oslávencov, dlhoročných zamestnancov, ktorí si pripomínajú tridsať, tridsaťpäť, štyridsať i štyridsaťpäť rokov práce v oceliarskej spoločnosti, smerujú po dva októbrové a dva novembrové večery do Doubletree by Hilton v Košiciach. Vedenie spoločnosti U. S. Steel Košice, tak ako aj po minulé roky, tu pre jubilantov a ich partnerov pripravilo štyri slávnostné stretnutia, ktoré sú ocenením ich náročnej práce a vernosti podniku. Najpočetnejšiu skupinu 576 jubilantov roku 2011 tvoria "tridsiatnici", teda tí, ktorí sú s hutou spätí tri desiatky rokov. Je ich 262. O päť rokov viac, 35, si zo svojej profesionálnej kariéry u jedného zamestnávateľa odpisuje 209 kolegov. Stotri železiarov si pripomína 40 rokov prináležitosti k firme a neuveriteľných 45 rokov služby v jednom podniku dvaja naši spolupracovníci.

ZRUČNÍ A VZDELANÍ ZAMESTNANCI SÚ ZÁRUKOU NAPREDOVANIA FIRMY

Do modro-bielych firemných farieb odetá sála privítala ako prvých v piatok 14. októbra kolegov z prvovýroby - divíznych závodov Koksovňa, Vysoké pece a Oceliareň. Nekaždodennosť chvíle umocnili aj slávnostne odeté panie a páni, pozornosť v podobe ruže pre každú z prichádzajúcich dám i milé úsmevy organizátorov z úseku viceprezidenta pre ľudské zdroje. Minúty do začiatku programu spríjemňovala mužská spevácka skupina Košicki špivaci. Úderom osemnástej hodiny sa k prítomným slovensko - anglicky prihovoril moderátor večera Karol Farkašovský. Privítal prezidenta U. S. Steel Košice Davida J. Rintoula, viceprezidenta pre ľudské zdroje Martina Pitoráka, viceprezidenta pre výrobu Marka Tablera, generálneho manažéra prvovýroby Marcela Novosada a riaditeľov divíznych závodov Ota Viszalyho v Koksovni, Mareka Jenču vo Vysokých peciach Mareka Lukačína v Oceliarni. Odborovú organizáciu OZ KOVO reprezentovali predseda Rady odborov OZ KOVO U. S. Steel Košice Mikuláš Hintoš a predsedovia základných organizácií divíznych závodov prvovýroby Jozef Greško, Michal Tabák a Juraj Varga.
Skôr než jubilanti predstúpili pred pódium, aby si prevzali pamätné listy i plakety a štyridsiatnici aj náramkové hodinky, ako prejav úcty a vďaky za dlhoročnú prácu pre firmu, sa slova ujal prezident oceliarskej spoločnosti. Predovšetkým vyzdvihol dlhoročné skúsenosti tímu jubilantov, ktoré sú, uviedol, predpokladom napredovania aj v tomto neľahkom období ekonomickej a finančnej krízy. "Nemám krištáľovú guľu, aby som vedel povedať, čo bude o rok, ako sa situácia bude vyvíjať, jednou vecou som si však úplne istý," prihovoril sa hosťom David J. Rintoul. "Ľudia v našej firme, tí, ktorí tu dnes večer sedia i tí, ktorí práve teraz pracujú, sú zruční a vzdelaní a preto verím, že sa nám spoločne toto obdobie podarí preklenúť, že budeme napredovať a že naša tímová práca, rovnako ako doteraz, prinesie výsledky. Každý z vás je súčasťou tohto tímu a práca každého z vás má význam. Dnes sme tu preto, aby sme oslávili vašu vynikajúcu prácu," zdôraznil prezident.
Výnimočnosť večera, charakterizovanú pracovným výročím, vyzdvihol vo svojom príhovore aj odborový predák Mikuláš Hintoš. "Takéto chvíle patria medzi príjemné," povedal okrem iného, "lebo umožňujú vrátiť sa v spomienkach do obdobia príchodu do železiarní a pripomenúť si mnohé vynikajúce výsledky." Predseda Rady odborov pripomenul aj poslanie odborovej organizácie, ktorá, zdôraznil, zastupuje každého zamestnanca bez rozdielu. Pripomenul tiež, že podmienkou úspešného dialógu medzi sociálnymi partnermi je dobrá výkonnosť spoločnosti. Pripojil poďakovanie všetkým oslávencom za dobrú prácu a vernosť podniku so želaním ďalších pozitívnych období.

JUBILANTI SPOMÍNALI

Potom už nasledovalo dekorovanie oslávencov. Pri každom mene zaznel potlesk, najsilnejší aplauz si však vyslúžili služobne najstarší koksári, vysokopeciari a oceliari. Jedným z nich bol aj 58-ročný Ján Miškár. Na stretnutie prišiel z Drienova pri Prešove, kde býva a odkiaľ aj, až do septembra tohto roku, dochádzal do zamestnania do železiarní. "Už som na dôchodku, po štyridsiatich rokoch roboty v Koksovni," prezradil skromne a až po dlhom presviedčaní prezradil o sebe aj čosi viac. Samozrejme s poznámkou, aby sme to i ono nepísali, že to nie je zaujímavé. Opak je pravdou. Veď posúďte sami. Mal necelých osemnásť rokov keď zareagoval na výzvu prísť pracovať do huty. "Robil som v dnes už neexistujúcej smolnej koksovni i v prevádzke Chémia," stručne popísal svoj profesijný život, do ktorého patrí, dodajme, aj sedemnásť rokov vo funkcii predáka smolnej koksovne.
"Nebola to ľahká robota, ale zvykol som si. Kolektív bol dobrý i zárobok. To zavážilo. Mal som rodinu a tri deti." Tri desiatky rokov dochádzal do roboty autobusom. Keď išiel na rannú zmenu, sedel v ňom už o štvrť na päť ráno a domov sa vracal popoludní o šestnástej. Až posledných desať - dvanásť rokov jazdili s kolegami autami. "Na režim som si nikdy nesťažoval. Vyhovovalo mi to," stručne odpovedal na otázku, či to niekedy nechcel zmeniť, veď, priznal, byť koksárom nebolo len tak. "V lete to ešte išlo, ale v zime to boli hotové galeje. Neverili by ste, ale aj para môže zmrznúť," presviedčal. "Za tie roky som zažil všeličo. Som rád, že som dnes tu. Mnohí mladší kolegovia to šťastie nemajú," smutne poznamenal a po krátkej odmlke dodal: "Za partiou mi je smutno. Keď som mrzutý, žena ma prekára, vraj skoč na koksovňu a budeš mať lepšiu náladu. To už žiaľ nejde..."
Jedinou "štyridsiatničkou" medzi oslávencami bola Anna Čajková. Ešte pred šiestimi mesiacmi merala cestu do Oceliarne. "Keď som bola mladšia, na dôchodok som sa tešila. Keď však prišiel ten deň, nechcelo sa mi zrazu odísť a všetko opustiť. Bolo mi to veľmi ľúto. Presviedčala som sa, že to bude dobré, že ma potrebuje vnúča, že pomôžem mladým," vyznala sa z pocitov, ktoré tak dôverne pozná asi každý, kto sa lúčil s aktívnym pracovným životom. "Do železiarní som nastúpila v roku 1971. Desať rokov som pracovala ako pomocná robotníčka na skládke kokíl, ďalších približne päť rokov som bola váharkou v príprave vsádzky a najdlhšie som pôsobila v laboratóriu oceliarne 2, kde som nastúpila po materskej dovolenke a odkiaľ som aj odchádzala do dôchodku. Bola to pekná práca v dobrej partii," prebehla v skratke roky vo firme Anka Čajková. Pochádza z hutníckej rodiny aj keď za sebou už zatvorila pomyselné dvere do firmy, nie je to tak úplne. Inak to ani nemôže byť. "Moje srdce je stále v železiarňach. V Oceliarni pracovali moji rodičia, po nich ja a našim nástupcom je teraz môj syn, ktorý je prevádzkovým zámočníkom."
Neuveriteľných 45 rokov prináležitosti k železiarňam - medzi bezmála stoštyridsiatimi pozvanými oslávencami večera bol jediný - si v júni tohto roku pripomenul pracovne stále aktívny František Huňady z divízneho závodu Vysoké pece. "S firmou som spojil svoj život už v roku 1964, keď som sa zaúčal za strojného zámočníka v hutníckom učilišti. Ako tretiaci sme pravidelne praxovali v prevádzkach," opísal svoje prvé kontakty s podnikom inšpekčný zámočník v centrálnom prekladisku rúd. "Pôsobím tam naozaj už dlhé roky, ktorým predchádzala robota kovoobrábača i vulkanizéra a ďalšie vzdelávanie popri zamestnaní ukončené maturitou. Železiarne sú moje prvé aj posledné zamestnanie. Pracujem, lebo ma to teší. Chcem byť a verím, že som, ešte užitočný." Každým gestom i slovom presviedčal, že mu nechýba vitalita a oduševnenie pre robotu. Najmä keď sa reč zvrtla na zlepšovateľstvo, ktoré je jeho srdcovou záležitosťou. Ako s úsmevom dodal, na inšpiráciu a hľadanie nových riešení je vždy priestor. A to aj napriek tomu, že už má na konte približne sto zlepšovacích návrhov a je autorom aj niekoľkých úžitkových vzorov. "Táto robota nemá dno, vždy sa niečo nájde a mňa to hľadanie baví. Nič nie je dokonalé. Odpočívať? To budem až na druhom svete," odvetil so smiechom na všetečnú otázku, či by nechcel mať viac priestoru napríklad pre svoje záľuby. "Stíham aj to. Ale od roboty sa jednoducho neviem len tak odstrihnúť, nedá sa to, prísť domov a len tak všetko pustiť z hlavy. Človek premýšľa čo by sa dalo zlepšiť, ako predchádzať poruchám, keď je problém tak to vyriešiť. Asi to máme v rodine. Aj všetky moje deti sú aktívne," pochválil sa dvomi šikovnými synmi a dvomi dcérami.

PRED OSLÁVENCOV PREDSTÚPILI AJ VYZNAMENANÍ OCELIARI

Zmenoví zámočníci Milan Ceľuch a Ján Gizela z divízneho závodu Oceliareň si v septembri pri príležitosti osláv Dňa baníkov, geológov, hutníkov a naftárov v Banskej Štiavnici prevzali vyznamenanie ministra hospodárstva SR Vzorný záchranár. Ako je v prípade ministerských ocenení už zvykom, predstavili sa aj svojim kolegom a prijali opätovne blahoželania aj od manažmentu spoločnosti.

Oceneným jubilantom prvovýroby a ich rodinám, ktoré vytvárajú tak potrebné zázemie, patril aj slávnostný prípitok prezidenta USSK. Spokojnosť a šťastie blízkych závisí od toho, ako sa darí firme i každému jednotlivcovi, pripomenul, pričom zdôraznil myšlienku bezpečnosti práce, vďaka ktorej vieme dať rodinám to, čo si zasluhujú. Druhá, zábavná časť večera, patrila programu skupiny Drišľak. Do tanca zahrala hudobná skupina Atlantis.