Erik J. Hilinski z Výskumu USSE sa lúči so Slovenskom

Balí kufre, lúči sa s priateľmi. Nebude jednoduché zabuchnúť za sebou dvere. Košice boli pre neho viac ako tri roky nielen medzizastávkou v profesijnom živote. Prirástli mu k srdcu. Vidíte to v jeho očiach, počujete to z jeho slov a cítite to v stisku ruky pri pozdrave. Erik J. Hilinski, vedúci odboru vývoj zariadení a prístrojová technika Výskumu USSE, si v zhone posledných dní na Slovensku našiel chvíľu aj na rozhovor, miestami aj veľmi dobrou slovenčinou, pre Oceľ východu.

· S akým očakávaním ste prišli na Slovensko? Čo ste o našej krajine vedeli?
Pred rokom 2006 som bol na Slovensku tri alebo štyrikrát. Vedel som teda aká je to krajina, akú má kultúru, poznal som prostredie. Mal som tu už aj kamarátov. Prísť sem pracovať, bola pre mňa výzva.

· Čo ste robili pred tým v štátoch, kde ste pôsobili?
Pracoval som ako inžinier výskumu v technickom centre v Monroeville.

· Aké poslanie ste mali v košickej oceliarskej spoločnosti?
Mojou úlohou bolo viesť tím ľudí, ktorí sa zaoberajú vývojom zariadení a meracích systémov nielen pre Košice, ale aj Pittsburgh a Srbsko. Výskumy v Košiciach a v USA majú rôzne poslania, riešia rôzne úlohy tak, aby nerobili duplicitnú činnosť. Preto máme takzvané centrá excelencie, ktoré sa zaoberajú konkrétnymi aktivitami. V USA nemáme napríklad centrum dizajnu. Špecialisti z Košíc preto často cestujú do štátov a pomáhajú riešiť rôzne úpravy na tamojších linkách. Ale nielen v USA, pracujú aj pre Srbsko.

· Čo považujete za najväčší úspech vášho tímu?
Keď som sem prišiel, odbor mal slabé prístrojové vybavenie, najmä počítače boli zastarané, s nízkou kapacitou pamäte. Pracujeme pritom s komplikovanými programami, využívame zložité modelovacie dizajnérske systémy, napríklad Autodesk Inventor, Fluent, Ansys. Som rád, že sa nám za tri roky podarilo zrekonštruovať kancelárie, že všetci zamestnanci majú nové počítače, ktoré im umožňujú ľahšie pracovať. Nebolo ľahké získať ich. Museli sme presviedčať informatikov, že hoci to nie sú štandardy, ľudia ich potrebujú.
Teší ma tiež, že tunajší odborníci chodia pomáhať nielen do Srbska, ale aj do Spojených štátov. V Midweste napríklad vyvinuli nový dizajn na chladenie valcov, podobný robia pre Fairfield a budú ho robiť aj pre Košice. Rastislav Daník a Róbert Matina pracujú na dlhodobom výskumnom projekte protiprievalového systému pre plynulé odlievanie ocele do brám. Keby sme ho chceli kúpiť, bolo by naň treba 180 až 200 tisíc dolárov, vyvinutý vo vlastnej réžii nás vyjde na približne 40 tisíc dolárov. Protiprievalový systém bude mať pritom rovnaké funkcie, bude sa správať rovnako. Ide o významnú úsporu nákladov. Ďalším projektom, ktorému sa Košičania teraz venujú, je systém na meranie oscilácií kryštalizátora, ktorý budú v októbri prezentovať v Hamilton Works. Som rád, že tunajší ľudia sa naučili myslieť globálne, efektívnejšie.

· Na čo budete doma najviac spomínať?
Spolu s manželkou dúfame, že sme trochu obohatili životy kolegov a známych. Ak to tak je, sme veľmi radi. V žiadnom prípade sa to však nevyrovná tomu, čo nám Slovensko dalo, čo si z tejto krajiny odnášame. V roku 2006 sme prišli dvaja a náš pes. Teraz odchádzame ja, manželka a dcérka, ktorá sa narodila v júni v šačianskej nemocnici, a psy sú dva. Pribudol ešte Jaro. Mám rád hory, páči sa mi najmä severná a stredná časť Slovenska. Trochu sme spoznávali aj Európu - Taliansko, Maďarsko, Švajčiarsko, boli sme aj na Ukrajine.
Veľmi pekné prostredie sme našli v Pereši, kde sme bývali. Ráno som si vyšiel so psami cez pole do blízkeho Lorinčíka, z kopca som videl celé Košice. V Pittsburghu psy nebudú mať taký výbeh. Okrem toho, mal som to autom päť minút do práce a rovnaký čas do Košíc do reštaurácie. Všetko je tu poruke. Košice majú veľmi pozitívnu energiu, vnímali sme tie vibrácie. Po prvý raz som sem prišiel v roku 2001 a rozdiel je viditeľný. Ľudia sa správajú inak, mesto je iné... Je tu veľa mladých ľudí, na rozdiel od Pittsburghu, kde žije prevažne staršia populácia. Košice majú budúcnosť. Rád by som sa sem ešte vrátil a videl, ako sa menia. Som šťastný, že som väčšinu času, aj voľného, strávil so Slovákmi. Chcem sa aj ďalej učiť po slovensky, na svoju manželku však stále nemám. Naučila sa slovensky hovoriť veľmi dobre.

· Kde budete po návrate do Ameriky pôsobiť?
Vraciam sa znovu k výskumu. V centre v Monroeville budem viesť technickú skupinu ľudí.