Prvý ročník celoročnej praxe študentov v U. S. Steel Košice vo finále
Celoročnú prax študentov, ktorá je novým projektom úseku viceprezidenta pre ľudské zdroje, slávnostne uzavrelo 29. júna 2017 stretnutie vysokoškolákov s prezidentom U. S. Steel Košice Scottom Buckisom, viceprezidentmi, generálnymi manažérmi i mentormi v Doškoľovacom stredisku v Medzeve.
Úspešnosť prvého ročníka programu ocenil v svojom príhovore i prezident košickej oceliarne. „Pracovali ste tvrdo a odviedli ste veľký kus práce. Viem, že niektorí sa s nami rozlúčia, ale iní budú pracovať v našej spoločnosti aj počas leta, čomu som veľmi rád. Práve študenti ako vy sú budúcnosťou našej spoločnosti,“ konštatoval Scott Buckiso, ktorý opätovne vyzval vysokoškolákov, aby sa snažili využiť každú príležitosť na svoj rozvoj aj v budúcnosti.
Do programu, ktorý trval od 16. januára do 30. júna 2017, bolo zapojených štyridsaťšesť študentov, ktorí boli rozdelení po jednotlivých útvaroch a divíznych závodoch. Firma od nich očakávala, že pod vedením skúsených mentorov prinesú do fabriky predovšetkým nové, nezaťažené pohľady, invenciu a kreatívnosť pri riešení projektov. „Sme radi, že sa program vydaril,“ poznamenal na jeho margo viceprezident pre ľudské zdroje Martin Pitorák.
Ako vnímajú celoročnú prax samotní študenti? Na akých projektoch pracovali a čo najcennejšie si z fabriky odnášajú? Opýtali sme sa Ivany Atyafiovej a Antona Petrova z Hutníckej fakulty Technickej univerzity v Košiciach, dnes Fakulty materiálov, metalurgie a recyklácie, aj Róberta Machalu zo Strojníckej fakulty Technickej univerzity v Košiciach.
V čom bola prax v U. S. Steel Košice pre vás prínosná?
Ivana Atyafiová: Prax v U. S. Steel Košice pre mňa predstavovala veľkú skúsenosť. V mojom prípade bola zameraná najmä na prehĺbenie vedomostí a získanie kvalitného teoretického základu ohľadom technológie vysokých pecí, aglomerácie a mletia práškového uhlia. Prakticky každý deň, ktorý som vo fabrike strávila, som sa stretávala s novými pojmami, ktoré som neskôr dokázala využiť napríklad aj v škole. Navyše som všetko videla na vlastné oči a v reálnom svetle, takže som dokázala danú problematiku oveľa lepšie pochopiť a prepojiť si vedomosti s reálnou hutníckou praxou. V neposlednom rade ma prax naučila dávať si na seba pozor. Prvýkrát som sa pohybovala v prevádzke, kde bolo potrebné zvyknúť si na veľký hluk, pohyb strojov a zariadení, častokrát veľké teplo, množstvo prachu a podobne. Prax ma iba utvrdila v tom, že práca v takomto prostredí nie je jednoduchá a vďaka tejto skúsenosti si sama prácu zamestnancov v U. S. Steel Košice viac vážim.
Róbert Machala: Pre mňa bola veľmi prínosná preto, že som si vedel lepšie spojiť teóriu, ktorú nás učili v škole, s praxou. Naučil som sa oveľa lepšie čítať technické výkresy, lepšie pochopiť funkčnosť strojov a jednotlivých agregátov na moriacich linkách.
Anton Petrov: Prax mi dala to, čo som očakával, keď som sa na ňu prihlásil. Išlo mi o rozvoj teoretických poznatkov v praxi, chcel som vidieť veci, ktoré sme preberali v škole, aj pracovať s danými predmetmi štúdia. Ja hodnotím prínos praxe pre môj osobný rozvoj veľmi kladne, pracoval som na Výskume a vývoji, konkrétne na oddelení povlakovanie a finálne výrobky. Pracovať s plechmi s rôznymi akosťami je pre mňa dobrý základ na to, aby som sa v budúcnosti touto problematikou zaoberal.
Ako ste ju zvládli popri škole?
Ivana Atyafiová: Moja dochádzka závisela prakticky len od rozvrhu na letný semester. S rozvrhom som bola veľmi spokojná, čo mi umožnilo vo fabrike stráviť dosť času. Najčastejšie som navštevovala mlynicu práškového uhlia počas rannej zmeny a poobede sa mi venoval môj mentor, vedúci prevádzky Výroba surového železa Dušan Ivanišin. Ťažšie to bolo v období písania bakalárskej práce, no aj vtedy som sa snažila vo fabrike stráviť čo najviac času.
Róbert Machala: Vedel som to zvládnuť v pohode, pretože sme mali flexibilný pracovný čas čo bolo super, lebo som sa vedel prispôsobiť rozvrhu v škole.
Anton Petrov: Keďže škola zaberá študentom najviac času a ich povinnosťou je dodržiavať harmonogram štúdia, stáži som venoval dva dni pracovného týždňa. Myslím si, že aj tento kratší čas bol prínosom a priniesol mi nové poznatky.
Na akom konkrétnom projekte ste počas praxe pracovali?
Ivana Atyafiová: Mojou úlohou bolo čo najlepšie sa oboznámiť najmä s technológiou mletia práškového uhlia, pochopiť silné a slabé stránky procesu, zber dát a ich spracovanie, štatistiku a tvorbu grafických závislostí v prostredí PCI Coresight. Dalo by sa povedať, že prax v mojom prípade pozostávala z teoretickej a následne praktickej časti, počas ktorých mi veľmi pomáhal a usmerňoval ma môj mentor a kolektív zamestnancov mlynice práškového uhlia. Za veľmi veľké plus považujem aj prístup všetkých zamestnancov, s ktorými som sa stretla v rámci divízneho závodu Vysoké pece - vedúcich zamestnancov, manažérov a administratívnych pracovníkov, zamestnancov rudiska, aglomerácie, všetkých troch vysokých pecí...Všetci boli ku mne láskaví, ochotní mi veci vysvetliť a venovať svoj čas, za čo im ďakujem.
Róbert Machala: Pracujem na dvoch projektoch. Prvým je Centrálne mazanie na moriacej linke č. 1, na ktorom robím s mojím mentorom Martinom Juhasom. Som s ním veľmi spokojný, keď mi niečo nie je jasné s ochotou a rád mi všetko vysvetlí. Druhým projektom je Vybočovanie pásu vo výstupnom zásobníku moriacej linky č. 1, na ktorom spolupracujem s Jaroslavom Habalom. Na pracoviskách ma prijali výborne. Ak mi treba s niečím pomôcť alebo vysvetliť, nemajú s tým absolútne problém, A keď zasa ja viem pomôcť, tak im pomôžem.
Anton Petrov: Išlo o projekt Výskum nových akostí TRIP ocelí, pričom mojím mentorom bol Peter Zimovčák. Projekt mi „sadol“ keďže som sa podobnému zameraniu chcel venovať. Výsledkom je produkt porovnateľný s normovanou HCT780T, pričom projekt sa samozrejme ešte finalizuje. Na pracovisku vládne priateľská atmosféra. Keďže nepatrím medzi konfliktných ľudí, medziľudské vzťahy sú pre mňa dôležité. Pracovníci oddelenia povlakovanie a finálne výrobky boli ku mne vždy ústretoví s ochotou pomôcť, ak to bolo možné. Im patrí moja vďaka, lebo pomohli nielen rozvoju môjho záujmu a spolupráci, ale poskytli mi aj nadhľad a rady, ktoré môžem v budúcnosti využiť. Či už v práci v takom veľkom podniku, akým je U. S. Steel Košice, alebo niekde inde.
Akú najcennejšiu skúsenosť si z fabriky odnášate?
Ivana Atyafiová: Každú skúsenosť v rámci praxe považujem za užitočnú a cennú. Najviac ma však teší, že som ako študentka hutníctva dostala možnosť vidieť a zažiť hutníctvo "naživo". Myslím si, že teória by mala jednoznačne ísť ruka v ruke s praxou. Preto podľa môjho názoru je tento program skvelou príležitosťou pre nás, študentov, ak sa chceme stať skutočnými odborníkmi.
Róbert Machala: Nie som si istý, ktorá je tá najcennejšia... Ale asi vedenie a manažovanie ľudí, keďže mám možnosť zúčastňovať sa na štábnych poradách, kde sa vlastne určuje, kde a koľko ľudí bude pracovať na jednotlivých častiach linky a naplánovať to tak, aby boli práce dokončené v kvalite čo najrýchlejšie, aby mohla linka ďalej vyrábať.
Anton Petrov: Pre študenta je každá skúsenosť v praxi prínosom. Takto to bolo aj v mojom prípade. Ale ako najlepšiu skúsenosť hodnotím rady, ktoré mi jednotliví pracovníci poskytli pri každej mojej činnosti na pracovisku a obohatili tak moje poznatky v širšom okruhu ako bol zadaný projekt. Posunulo to moju chuť pracovať, ale aj podporilo moju samostatnosť pri riešení úloh.
