Veď to poznáte. Stačí sa v mysliach vrátiť do detských čias. Príkazy, zákazy či nariadenia zo strany dospelých nám akosi vo všeobecnosti nevoňali. Obmedzovali nás, bránili v rozlete, cítili sme, že nás iba komandujú, nerozumejú našim potrebám. Chceli sme byť pri tom, keď sa určovali pravidlá. A "presadzovali" sme sa. Účelovo i nevedomky. Vzdorom. A keď nám došli argumenty, aj pokusmi typu "a just". Často na úkor iných a napokon aj seba. Ale keď sme nadobudli presvedčenie, že sa s našimi názormi ráta, začali sme rešpektovať sami seba a pochopiteľne aj iných... Táto odveká pravda priviedla riaditeľku Základnej školy v Poproči k myšlienke, z ktorej sa zrodil zaujímavý projekt - Bezpečnosť v škole z pohľadu žiakov Základnej školy v Poproči. Keď vlani získal grant od spoločnosti U. S. Steel Košice v rámci jej programu V školách bezpečnejšie, nič už nebránilo jeho realizácii.

"Zámerom projektu bolo a je aktívne zapojiť deti do definovania priorít, nariadení a predpisov, ktoré by počas pobytu v školskom zariadení mali dodržiavať. Deti sa vo všeobecnosti búria proti všetkým príkazom a zákazom, a preto sa vedenie našej školy rozhodlo, že do procesu stavania akýchsi mantinelov správania sa, zapojí samotných žiakov. Predpokladáme totiž, že ak získajú pocit, že sa do aktivít zapájajú, že ich názor je dôležitý a podstatný a že si pravidlá určili sami, tak ich budú vrátane predpisov aj ľahšie dodržiavať," povedala riaditeľka školy Božena Mihóková. Iste. Pedagógom bolo jasné, že celý proces bude veľmi náročný. Na čas i trpezlivosť. Veria však, že bude mať predpokladaný efekt, že im poskytne informácie o tom, ako žiaci vnímajú prostredie v škole, kedy majú pocit bezpečia a kedy sa boja.

"Jedným z popudov zrodu projektu, boli aj problémy, ktoré sa sústavne opakovali. Naša škola poskytuje integrované vzdelávanie pre deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Niektoré z nich majú agresívne správanie, ktoré nedokážu vždy kontrolovať. Žiaľ, ako to už býva, deti preberali jeho model. Bolo pre nich jednoduchšie nehovoriť o probléme, ale vracať, čo dostali. A potom ste už len videli klbčiacich sa žiakov. A bolo ťažké zistiť, kto bol iniciátor. Pritom príčina sporu bola často banálna. Jurko išiel okolo lavice a nechtiac zhodil spolužiakovi peračník. Cieľom teda tiež je, aby trieda naučila svojho spolužiaka správať sa prijateľne, aby deti spolu komunikovali," konštatuje B. Mihóková.

Plánované aktivity a komplexné riešenie bezpečnosti žiakov v ZŠ Poproč, ktorú navštevuje bezmála 250 detí v jedenástich triedach, boli rozdelené do troch fáz. Prvá pozostávala z pozorovania správania sa žiakov, aj medzi sebou navzájom, a komunikácie medzi nimi, zaznamenávania údajov a priebežného vyhodnocovania, druhá z inštalácie kamerového systému, tretia z vyhodnotenia oboch fáz v spolupráci so žiakmi, návrhov na riešenia, ale i výtvarnej súťaže na tému Pocit bezpečia (o jej priebehu sme už v Oceli východu informovali - pozn. aut.).

Dnes sú priestory školy pod drobnohľadom sedemnástich kamier. Deti o nich dobre vedia, ale, ako podotýka riaditeľka, prestali ich vnímať. Monitorovací systém, zdôrazňuje, má preventívny charakter. Zábery z kamier nesledujú sústavne. V každej triede je jedna, ďalšie snímajú vonkajšie priestory, centrálny vchod, ale hlavne schodiská, ktoré sú pre šantiace deti najväčším možným nebezpečenstvom úrazu. "Najmä tu sa kamerový systém osvedčil. Už sa tu nevyskytujú tak často rizikové situácie," dáva sa počuť. B. Mihóková.

Ako prijali kamerový systém rodičia? Škola im na plenárnom zasadnutí minulý rok v septembri celý projekt i jeho zámer predstavila. Ohlasy boli pozitívne, pedagógovia dostali od nich písomný súhlas. Väčšina kamery akceptovala hneď. Proti boli spočiatku iba rodičia s bezproblémovými deťmi. Zdalo sa im, že ich kamery budú obmedzovať. "Diskutovali sme o tom. Vysvetlila som im, že kamery nepoužívame na permanentné monitorovanie, ale že majú mať preventívny a výchovný účinok. Aby si deti uvedomili, že ak urobia niečo zlé, že sa to dá dokázať. Aby sa zamýšľali nad dôsledkami svojho prípadného negatívneho správania," vracia sa do nedávnej minulosti riaditeľka školy, v ktorej ako v jednej z mála vtiahli svojich žiakov do riešenia problémov ústiaceho okrem iného do spoločnej Charty proti šikanovaniu.

A ako deti vnímajú prítomnosť kamier? Spočiatku sa predvádzali, skúšali čo si môžu dovoliť, či niekto zakročí. Postupom času sa ich správanie menilo. Na hodinách slovenského jazyka mali možnosť dať svoje osobné pocity na papier. Tu sú niektoré z nich:

"...Ale teraz to je už inak. Je v škole bezpečnejšie a lepšie a mne sa to páči, aj keď sa to poniektorým nepáči."

"...V školskej lavici sedím a z rohu miestnosti sa na mňa niekto pozerá. Je to pre mňa nepríjemné, ale pomaly si zvykám. Podľa mňa je to dobrý nápad. Ak sa v škole odohrá bitka medzi žiakmi alebo dôjde ku krádeži, tak sa aspoň vie, kto to urobil. V škole sa cítim bezpečne, pretože práve kvôli tým malým, ale veľmi dôležitým veciam, sa mi nič nestane. Tie malé dôležité veci sú kamery..."

"...Môj názor na kamery je kladný, pretože kto sa správal slušne, neodvrával učiteľom a nevyrušoval na hodinách, keď ešte neboli kamery, tak by mu kamery teraz vadiť nemali. Dúfam, že väčšina žiakov zmení svoje správanie bez rozdielu, či je žiak prvák alebo deviatak a všetci sa budú cítiť v škole príjemne, ale hlavne bezpečne."

"...Malé čierne očko na stene,
nenápadné, ale potrebné.
Bezpečnosť v školách pomocou kamier?
Hanka, aha, kukni, úsmev na ne namier!
Veď predsa pekný úsmev hádzať treba,
na všetko pekné vôkol seba."

"...V škole v Poproči sa odteraz cítim bezpečne, lebo odkedy sú kamery, nemusíme sa báť o svoje súkromie. Stalo sa mi veľa zlých vecí, stále nás niektorí žiaci otravujú, pľujú na nás papieriky a vadí nám to. Som rada, že tu sú tie kamery, lebo bezpečnosť je nadovšetko dobrá."

"...Správanie sa zlepšuje,
zborovňa sa raduje.
Bezpečne je teraz všade,
vidia nás aj na záhrade.
Bitky sa už nekonajú,
veď kamery nás snímajú."