V júli tomu bude 45 rokov, čo vo veku nedožitých päťdesiatin navždy odišiel Ivan Jesenský. Predsedom podnikového výboru ROH bol od svojho nástupu do huty deväť rokov. Až prišiel rok 1968. Za svoje postoje, aktivity, ktoré vtedy spolu s vtedajšími odporcami vstupu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa vo fabrike vyvíjal, bol perzekvovaný a uväznený v Ilave. Za trestný čin znižovania vážnosti prezidenta republiky a jeho hanobenie.
Spomienky naňho nevybledli. Stále sa vynárajú v mysliach rodiny, kde zanechali nezmazateľnú stopu, ale aj pamätníkov, ktorí s ním v odboroch spolupracovali. Syn Roman sa podelil so svojimi pocitmi po minuloročnej návšteve ústavu v Ilave.
„Názov mestečka Ilava vo mne evokuje väzenie, temnú minulosť môjho detstva a mojej rodiny začiatkom 70. rokov. Roky, desaťročia som prechádzal vlakom cez Ilavu s pohľadom na starú pevnosť – väzenie.
Nikdy od roku 1972 som nemal dôvod vystúpiť na ilavskej stanici. Spomienky na nehostinnú návštevnú miestnosť, nepríjemné pohľady bacharov, za stolom otec vo väzenskom mundúre, návštevy povolené raz za dva mesiace na 60 minút a k tomu balík o hmotnosti 3 kg, po absolvovaní 320 km z Košíc. To všetko kvôli jednej hodine. Aj takto sa mstil komunistický režim. Nič moc pre chlapca vo veku 9 rokov.
Keď som sa vlani dozvedel o exkurzii v ústave Ilava, zrazu som pocítil potrebu ísť tam a raz a navždy sa vyrovnať s minulosťou. Dúfal som, že aj v tomto roku vedenie ústavu povolí návštevu. Ešte v lete som oslovil organizátora pietnej spomienky v Ilave Ing. Porubčana, predsedu tamojšej regionálnej pobočky Politických väzňov – Zväzu protikomunistického odboja, že mám záujem o exkurziu. Aj touto cestou sa mu chcem poďakovať, že sa to podarilo a 30. októbra popoludní, po pietnej spomienke pri štyroch tabuliach na väzenskom múre, som mohol po vstupnej kontrole vstúpiť do útrob väzenia. Vedenie ústavu nás milo prijalo, pohostilo koláčmi a zaujímavou prezentáciou oboznámilo s históriou bývalého kláštora. V kútiku duše som veril, že sa dozviem, v ktorej cele strávil otec vyše 500 dní. No archív sa, bohužiaľ, nachádza v ďalšej neslávnej pevnosti Leopoldov.
Keď som prechádzal cez jednotlivé bloky, po schodoch, chodbách a nazeral do ciel, v duchu som si predstavoval, že tu niekde strávil môj otec dlhých 15 mesiacov proti svojej vôli. Viem, ťažké, temné 50. roky sa nedajú porovnať so 70. rokmi, ale aj tie dokázali človeka degradovať, spoločensky znemožniť, zobrať mu pas a takto mu privodiť predčasnú smrť vo veku nedožitých 50 rokov. Odpustiť môžem, no nikdy nezabudnem, čo mojej rodine komunistický režim spôsobil!!!
Jedno viem, v ilavskom väzení by som nechcel stráviť ani deň, tobôž noc. S radosťou som opustil ústav v Ilave a uzavrel temnú kapitolu po vyše polstoročí.“
