Aj v útulku pre psov pri Haniske pracovali dobrovoľníci s veľkým nasadením
Nuž, Pankrác, Servác a Bonifác tentoraz obrátili starú známu pranostiku úplne naruby. Neprišli zmrznutí, ale mokrí. A to poriadne, len sa tak z nich lialo... Ako napokon aj zo sobotňajšej oblohy, ktorá bola pochmúrna a zatiahnutá už od rána. Všetky najsledovanejšie hydrometeorologické portály síce predpovedali, že s počasím to nebude počas víkendu a hlavne na jeho začiatku, nič veľa, ale spolu s koordinátorom dobrovoľníckej aktivity v útulku pre zvieratá Arpádom Kötelesom z útvaru Riaditeľa pre vonkajšie vzťahy sme na ceste na miesto určenia predsa len dúfali, že všetko bude inak. Nebolo. Počasie sa neumúdrilo. Ale ak by niekto predpokladal, že sa dažďu podarilo prekaziť plány dobrovoľníkov z košickej oceliarne i aktivistov z partnerskej Únie vzájomnej pomoci ľudí a psov, bol by prinajmenšom prekvapený. Klobúk dole pred všetkými, ktorí prišli a napriek sťaženým podmienkam odviedli výkon, ktorý si zaslúži obdiv a hlavne veľké poďakovanie...
Krátko po siedmej hodine ráno nás v útulku privítalo nezvyčajné ticho. Slabé mrholenie, ktoré sa s pribúdajúcim časom postupne menilo na dážď, akoby predznamenávalo, že najlepšie by bolo schúliť sa niekde v teple a slotu prečkať. Po neprestávajúcom brechote „útulkáčov“, ktorým pozdravujú každého návštevníka, nebolo ani chýru ani slychu. Ale nie nadlho. Keď k nám dorazila šéfka útulku Romana Šerfelová a mraky sa pretrhali i dážď akoby zázrakom ustal, psí koncert na seba nenechal dlho čakať. „Hádam porobíme, čo máme,“ pozrela sa Romana s obavami na nebo. Určite aj jej preblesklo hlavou, že na rozdiel od iných aktivít, do ktorých sa plánovali hutníci a v mnohých prípadoch aj ich rodinní príslušníci počas desiateho ročníka Dní dobrovoľníkov – U. S. Steel pre Košice pustiť, takzvaný mokrý variant v útulku neexistoval. „Verím, že ľudia predsa len prídu. Počkáme, uvidíme!“
Prišli. A plní odhodlania. Keď sa krátko po ôsmej hodine zoskupili pri rohu budovy, ktorú si pred rokmi polorozpadnutú vzali do parády a dali ju do laty dobrovoľníci najmä z dcérskej spoločnosti RMS, a.s. Košice, bolo ich už takmer dvadsať. „Ceníme si, že ste prišli. Každým rokom je to tu krajšie a krajšie, a to vďaka vám a pomoci, ktorej sa nám dostáva od U. S. Steel Košice a tiež od jej dcérskych spoločností,“ privítala všetkých Romana. Po krátkej porade, zvážení všetkých pre a proti i po bezpečnostnej inštruktáži bolo rozhodnuté. Nátery stolov a lavíc v oddychovej zóne pod holým nebom boli z aktivity kvôli všadeprítomnej vlhkosti vylúčené. Brigádnici si predsavzali sústrediť sa v prvom rade na to najhlavnejšie – osadiť a do betónu zaliať stĺpiky na oplotenie, ktoré rozdelí veľký výbeh pre psov na dve časti. Slovo dalo slovo, robota bola rýchlo rozdelená. Chlapi sa chytili tej ťažšej.
Mikuláš Bimba spolu s Jánom Šimkom vytiahli miešačku, mimochodom požičanú z RMS, a.s. Košice, a spolu s viceprezidentom Miroslavom Kiraľvargom ju uviedli, aj keď spočiatku „strečkovala“, do chodu. O chvíľu už zo svojich útrob vychrlila prvé kilogramy betónovej zmesi. Mária Kiraľvargová, Barbara Kollárová a Eva Svrčeková spolu s Romanou Šerfelovou medzitým lopatami nakladali do fúrikov kamenivo, ktoré privážali chlapi k jamám, vyhĺbeným deň vopred. Nebolo ich veru málo. Rovných päťdesiatšesť. Voda však urobila svoje. Zopár ich zaliala. Ešteže sa nedostala do všetkých... „Do otvoru ešte nasypeme štrk. Osadíme tyče a celé to zalejeme betónom a dobre utlačíme z každej strany,“ vysvetlil pracovný postup po tom, čo si spolu s ostatnými súkmeňovcami prezrel terén, Mikuláš Bimba. Spolu s Jaroslavom Miklášom „merkovali“ a vodováhou sledovali, či sú tyče v rovnom rade. „Nemáme betón,“ sem tam so smiechom súrili ostatných, uvedomujúc si pritom, že technológia výroby betónovej zmesi jednoducho nepustí. „Jedna miešačka vydá na približne štyri fúriky betónu, ktoré vystačia na jednu a pol až dve jamy,“ dozvedeli sme sa od Miroslava Kiraľvargu, keď prišiel s ťažkým nákladom na miesto určenia. Bolo skutočne čo voziť. A to do vzdialenosti niekoľkých desiatok metrov. Tím, ktorý tvorili aj Tomáš Kollár, Gabriel Bardiovský a Martin Mičura sa veru mal čo obracať. A aj keď dážď nepoľavoval, chlapi od roboty odísť nechceli...
Ženy sa napokon pustili aj do inej práce. Do rezania vyradených kobercov na kusy. Útulku ich darovala naša Chránená prevádzka. A ktoré, ako ozrejmila Romana Šerfelová, poslúžia ako tepelná izolácia do kotercov. Chopili sa ho spolu s ostatnými, a pomáhali aj pri likvidácii starej slamy, aj ďalšie skalné dobrovoľníčky Alena Šimková, či Zita Hromotová, ktoré prišli na brigádu medzi prvými, Gabriela Némethová, Jarmila Gumanová a jej dcéra Lenka s kamarátkou Valériou. Samozrejme, pridala sa skupina „domácich“ dobrovoľníkov - Denisa, Kristína, Viki, Sebastián, Nela. A kým dospelí v pršiplášťoch pracovali, deti si vyšli so psíkmi na vôdzke na prechádzku...
V oddychovej zóne pri altánku sme naďabili na Jozefa Jašša, Róberta Ricka a jeho dcéru Gabrielu. Chlapi si pripravovali materiál na zmontovanie a osadenie ďalšieho stola a lavičiek, ktoré rozšíria možnosti na odpočinok a posedenie. „Už sme tu ako inventár,“ poznamenal so smiechom Róbert Rick, ktorý je v útulku pravidelným účastníkom dobrovoľníckych dní. „Potrebujeme nejakú pevnejšiu tyč,“ porozhliadal sa dookola Jozef Jaššo. Napokon sa vybral obďaleč nájsť niečo vhodné na lepšie ovládanie zemného vrtáku. Asi o hodinu sme ich boli „skontrolovať“. Diery, do ktorých neskôr ukotvili nohy stola a sedačiek, aby na zemi pevne stáli, už boli vyhĺbené...
Keď sme o jedenástej útulok opúšťali a pobrali sa za inou skupinou dobrovoľníkov, dážď nedážď, stále sa pracovalo. Nedalo sa neobdivovať zanietenosť všetkých, ktorí sa rozhodli prísť tomuto zariadeniu v sobotu pomôcť. Vďaka za podporu patrí aj našim dcérskym spoločnostiam, ktoré útulku pomáhajú už dlhodobo, a to nielen materiálovo a technicky, ale aj prácou zamestnancov. Pred odchodom sme sa stihli od viceprezidentky Eleny Petráškovej dozvedieť, že už v blízkej budúcnosti pomôže OBAL-SERVIS, a.s. Košice i Chránená prevádzka s výrobou odpočinkových miest na sedenie z paliet, ktoré nájdu uplatnenie v oddychovej zóne.
„Účasť ľudí na brigáde nás veľmi milo prekvapila. Veľmi si ceníme a zo srdca ďakujeme dobrovoľníkom, ktorí sa nielenže nenechali odradiť počasím, ale pracovali za troch,“ adresovala slová chvály po podujatí všetkým železiarom a ich blízkym, ktorí sa zapojili do roboty, Romana Šerfelová.
