S lekárom Kamilom Kolesárom a sestrou Galinou Ačaiovou hovoríme o starostlivosti o kovidových pacientov
Nevládzu dýchať, akoby sa topili a v očiach im vidieť strach
Na kovidové oddelenie do Nemocnice AGEL Košice – Šaca som išla s veľmi zmiešanými pocitmi. Mala som dohodnuté stretnutie s Kamilom Kolesárom, primárom oddelenia dlhodobo chorých a vedúcou sestrou Galinou Ačaiovou. Oddelenie dlhodobo chorých bolo reprofilizované na oddelenie, kde poskytujú zdravotnú starostlivosť pacientom s ochorením COVID-19. V Šaci sú dve oddelenia poskytujúce starostlivosť pacientom s týmto ochorením, spolu na 30 kyslíkových lôžkach a troch lôžkach s umelou pľúcnou ventiláciou. Momentálne sú takmer všetky obsadené. S Kamilom Kolesárom a Galinou Ačaiovou som chcela urobiť vecný rozhovor o aktuálnej situácii, o faktoch bez zbytočných emócií. Emócie napokon sprevádzali celý, takmer hodinový rozhovor.
Vaša práca nebola jednoduchá ani predtým. Starali ste sa o dlhodobo chorých pacientov. Čo sa s nimi stalo, keď sa oddelenie reprofilizovalo na kovidové?
Kamil Kolesár: Buď sa o nich postarali príbuzní, keď mali možnosť, alebo sme im vybavili nejaké sociálne zariadenie, alebo, ak pacient vyžadoval ústavnú zdravotnú starostlivosť, tak sme ho preložili na prislúchajúce oddelenie.
Galina Ačaiová: Stali sa rukojemníkmi kovidu.
Aké je to pracovať na kovidovom oddelení?
Galina Ačaiová: Je to fyzicky aj psychicky veľmi náročná práca, pracovať v ochrannom oblečení. V nepriedušnom overale, v ktorom sa raz dva spotíte a po piatich hodinách máte tak akurát dosť. Spotený, dehydrovaný, fyzicky aj psychicky unavený. Musíme dávať pozor aj na také detaily, že si nemôžem utrieť spotené čelo, alebo poškriabať nos, musíme myslieť na to, že nesmieme kontaminovať ani svoj odev, ktorý máme pod overalom. Kompletné oblečenie trvá 5 – 7 minút. A takto oblečení a vybavení podávame pacientom injekcie, infúzie, polohujeme, kŕmime a zabezpečujeme komplexnú ošetrovateľskú starostlivosť.
Kamil Kolesár: Ako lekár pracujem 20 rokov a robím na oddelení dlhodobo chorých, kde sú komplikovaní pacienti, čiže sa musím vedieť odosobniť. A v prvom rade pomôcť pacientom a urobiť to, čo sa dá. V našej nemocnici nemáme infekčné oddelenie, úzko preto spolupracujeme s infektológmi z UNLP.
Keby ste mali porovnať situáciu počas druhej vlny s tou, ktorú prežívate teraz?
Kamil Kolesár: Teraz máme viac prípadov a sú komplikovanejšie, prichádzajú k nám už aj mladší ľudia. Už to nie sú len starší, obéznejší pacienti s inými ochoreniami, ktorí majú ťažší priebeh. Aj vo vekovej kategórii 40 – 50 rokov, s obojstranným kovidovým zápalom pľúc, ktorí potrebujú kyslíkovú terapiu. A môžu mať trvalé následky. Na kyslíkových lôžkach je 80 – 90 percent ľudí nezaočkovaných.
Váš najhorší zážitok?
Kamil Kolesár: Najhoršie je to, keď vidíte človeka, ktorý sa nedal zaočkovať, ochorie a keď si uvedomí, že nevládze dýchať. Je treba zvyšovať prietok kyslíka a potom sa ide na vysoko prietokový kyslík a potom najhoršie je to, keď už pacient musí ísť na umelú pľúcnu ventiláciu. Častokrát sa stane, že príbuzní – antivaxeri odhovárajú aj svojich blízkych od očkovania. A potom, keď niekto z nich ochorie a je už naozaj zle – majú zrazu strach a dožadujú sa najmodernejšej liečby. Pritom by bolo bývalo stačilo, keby boli zaočkovaní. Liečba kovidového pacienta je veľmi nákladná, ale hlavne, je tu veľké riziko trvalých následkov a smrti. V druhej vlne umierali hlavne starší a polymorbídni pacienti, teraz sa veková hranica znížila. Keď sa pacient dostane na umelú pľúcnu ventiláciu, je to veľmi ťažké. Môže tam ostať aj niekoľko týždňov a nemusí sa to skončiť dobre, riziko smrti je veľké. U nás na pľúcnej ventilácii je 100 percent nezaočkovaných pacientov. Keď ich k nám dovezú, ťažko dýchajú, strach im vidíte v očiach. Dýchavica sa zhoršuje a majú pocit, že sa topia, že sa nedokážu nadýchnuť, sú ako pod vodou. Pretože máme toľko nezaočkovaných ľudí, nemáme priestor v medicíne riešiť to, čo by sme riešiť mali. Teraz sa riešia len akútne prípady a kovidoví pacienti. Veľmi veľa síl zdravotníckych pracovníkov a aj veľa peňazí to stojí. Odkladajú sa plánované operácie. Pacienti, ktorí potrebujú napríklad doliečenie alebo rehabilitáciu, nemajú kam ísť. FRO je zatvorené. Sestry a celý personál sú k dispozícii na kovidových oddeleniach...
Galina Ačaiová: Ja to mám zložitejšie. Mňa sa táto pandémia osobne dotkla veľmi tragicky, keď som počas druhej vlny prišla o manžela. Dlhé roky pracoval ako záchranár. Bol v prvej línii, pomáhal, zachraňoval životy ľudí a o svoj prišiel. Vakcinácia bola vtedy na začiatku. Ja som už bola zaočkovaná prvou dávkou, manžel nestihol. Je to pre mňa emocionálne veľmi ťažké a ľudsky ani rozumovo nedokážem pochopiť ľudí, ktorí ešte stále váhajú a vnímajú túto pandémiu ako chripôčku. Nie je to tak. Neviem, prečo neveria odborníkom. Na našom oddelení sme mali aj ľudí, ktorí nemali až taký ťažký priebeh, ale prežili si svoje a aj napriek tomu povedali, že sa zaočkovať nedajú. Nerozumiem tomu. Pretože si prečítali na internete, že sa vakcíny vyvíjajú rýchlo a nie sú overené? Veď o vakcínach už vieme možno 200 rokov a to, že teraz prešla kratšia doba ich vývoja, je aj tým, že sa vedci najviac zaoberajú práve vývojom vakcíny na COVID-19. Vďakabohu, že máme takých múdrych ľudí a že vyvinuli vakcíny, ktoré nás ochránia. Keby nebol internet, tak sme dávno za celou pandémiou.
Kamil Kolesár: Tieto vakcíny sú na inej báze, ale vzhľadom na to, že nejde o lokálnu epidémiu ale o celosvetovú pandémiu, veľa ľudí malo a má ťažký priebeh a veľa ľudí zomrelo a zomrie, preto sa vakcínam venovali svetové vedecké špičky. Iste, môžu sa vyskytnúť aj nežiadúce účinky, ale určite benefit vakcíny prevyšuje riziko ťažkého priebehu a neskorších následkov koronavírusovej infekcie a riziko smrti.
Vaši doma nemajú strach z toho, že pracujete v takomto rizikovom prostredí?
Kamil Kolesár: Aktuálne je kovid pozitívna moja manželka aj môj syn. Tak som sa musel odsťahovať, aby som sa nenakazil aj ja vzhľadom na to, že som v práci teraz veľmi potrebný a nemôžem si dovoliť ísť do karantény. Obidvaja rodičia sú zaočkovaní treťou dávkou.
Galina Ačaiová: Ja som svojich rodičov, ktorí majú už vysoko nad 80 rokov presvedčila, aby sa dali zaočkovať a bolo mi veľmi sympatické, že mi dôverovali. Teraz pôjdu na tretiu dávku.
Vidíte svetlo na konci tunela? Kedy sa podľa vás pandémia skončí?
Galina Ačaiová: Keď budeme zodpovední a uvedomíme si, že chceme žiť život slobodne, bez obmedzovania, bez strachu, bez sĺz ale hlavne v spoločnosti tých, ktorí sú nám najdrahší. Vybrať si môže každý, veď sa nám ponúkajú možnosti, tak ich nepremárnime.
Kamil Kolesár: Pred rokom sme si mysleli, že keď budú vakcíny, bude pokoj. A nie je. Veľa ľudí má psychické problémy z nekončiacej pandémie. Nespavosť, úzkostné stavy, chýba sociálny kontakt. Nielen u dospelých, ale aj u detí stúpa návštevnosť psychiatrických ambulancií. Je to všetko v našich rukách. Možno to dokážeme „ukočírovať“. Len buďme rozumní.
Ďakujem za rozhovor.
