Manažéri U. S. Steel Košice prišli pozdraviť hutníkov, na ktorých vyšla silvestrovská zmena
Srdečné stisky rúk, želania šťastia, zdravia, spokojnosti, bezpečnej roboty i pracovných úspechov sa niesli vstupnou bránou do huty len zopár hodín pred tým, než starý rok odovzdal žezlo tomu novému. Kým väčšina košických hutníkov trávila Silvestra doma, možno niekde na horách alebo v podnikoch, či na námestiach, fabrika nemohla, ani neostala, osamotená. „Fachčili“ batérie, konvertory, pece i valcovacie trate, ktorým dirigovali osádky koksárov, vysokopeciarov, oceliarov, valcovačov, energetikov i údržbárov. Na nich prelom rokov, spojený zvyčajne so spevom, tancom, ba i bujarou zábavou, tentoraz nevyšiel. Vyprevadiť ich na nočnú zmenu prišli, ako sa už stalo dobrým zvykom, top manažéri spoločnosti. Pozdraviť službukonajúcich košických oceliarov, popriať im všetko dobré i obdarovať sladkou čokoládovou podkovičkou pre šťastie prišli viceprezidentky pre dcérske spoločnosti a služby Elena Petrášková a pre financovanie Silvia Gaálová, viceprezidenti Marcel Novosad pre výrobu i Miroslav Kiraľvarga pre vonkajšie vzťahy, riadenie a rozvoj podnikania a tiež predseda Rady odborov OZ KOVO U. S. Steel Košice Juraj Varga.
Dozor nad hlavným vstupom pre peších do fabriky mal posledný deň v roku pod palcom spolu so svojimi kolegami esbeeskármi aj Ján Fazekaš. „Tentoraz vyšla služba aj na mňa, napokon, striedame sa. Raz je na Silvestra v robote ten, potom niekto iný. Iste, posledné hodiny roka by asi každý chcel stráviť so svojimi, byť s niekým blízkym, ale niekto musí aj robiť,“ poznamenal s úsmevom. A keď sme sa ho opýtali ešte pred tým, než sa vydal na krátku obchôdzku, čo by zaželal všetkým železiarom v novom roku, ani dlho nerozmýšľal. „Zdravie, šťastie, veľa úspechov v práci...“ odkázal všetkým košickým oceliarom. A svoje prianie pridal aj jeho kolega Milan Bačo: „Hlavne zdravie, aby nikto neutrpel úraz, aby sme mali prácu a lepšie sa k sebe správali. Veď sme ľudia...“
Nebolo to v ten večer jediné želanie tohto druhu. Rovnaké adresoval nielen hutníkom aj mechanik Martin, pre ktorého nadchádzajúca silvestrovská zmena bola štvrtou v poradí. „Nech sú ľudia k sebe navzájom takí dobrí, ako sa len dá. Žijeme len raz, a ak všetci budú vychádzať, všetko bude ako má,“ stihol narýchlo odkázať náhliac sa na jeden z pristavených autobusov, ktorý bol pripravený odviezť ho spolu s ostatnými na pracovisko.
„Nepočítam, koľký Silvester budem na zmene,“ prezradil úchytkom pri káve Viktor Rozemberg z divízneho závodu Koksovňa. „Raz je tento deň o zábave, inokedy o robote. Už som si od roku 2000, čo vo fabrike robím, zvykol.“
Krátko po dvadsiatej druhej hodine cingali turnikety z druhej strany. Popoludňajšia šichta sa skončila. Kým si zopár železiarov našlo čas pohovoriť si s manažérmi čo to o jej priebehu, iní sa ponáhľali, aby stihli električkové či autobusové spoje. Náhlil sa aj Jozef od vysokých pecí, tešiac sa, ako nám stihol prezradiť, na kamarátov. „Čakajú ma v Čani, na chate. Zajtra mám voľno, a tak to roztočíme. Už sa teším na kapustnicu... Všetko dobré v novom roku aj vám všetkým. Nech sa nám všetkým darí. V robote, aj doma. Potom bude všetko oukej. Nie?“ zamával nám predtým, než sa za ním zatvorili dvere vestibulu hlavnej vrátnice.
„Že kde sa chystám silvestrovať? Doma,“ odpovedal na otázku elektrikár s dvadsaťštyri ročnou praxou vo fabrike Roman z divízneho závodu Oceliareň s tým, že veľké oslavy už dnes nepreferuje. Užil si ich pred rokmi, teraz dáva prednosť pohodliu domova. „Pekné sviatky!“ rozlúčil sa, aby nezmeškal autobus na sídlisko.
Vrátnicou prešiel posledný železiar, ktorému skončila pracovná zmena... Hodiny ukazovali zopár minút po pol jedenástej, polnoc spojená s privítaním nového roka sa pomaly blížila. Nech sa nám v ňom všetkým darí v každej oblasti. Nech sme zdraví, nech nám nechýba šťastie, pokoj, pohoda. A nech je aspoň o kúsok lepší, než ten predchádzajúci.
