Z listu čitateľa

Keď vo vzduchu cítiť vôňu jarného firnového snehu, ktorý svojimi zostávajúcimi fľakmi dokresľuje krásu kopcov, holí a lúk, na ich okraji už rastú snežienky a začína rašiť tráva. Síce slabučká, ale smelá. Dostať sa na tento firn znamená brodiť sa blatom alebo lanským lístím presušeným jarným slniečkom. Keď skoro ráno sa už ozýva tradičný spev vtáčikov a v záhradkách príroda ešte spí, je chladno, deň sa predlžuje a noc je kratšia, vtedy beriem do rúk svoj "skialp" a skúsim, postupne ako každý rok, vrátiť sa na svoje obľúbené miesta.
Vydám sa hrebeňom Nízkych Tatier z Čertovice cez Lajštroch a Králičku na Štefánikovu chatu pod Ďumbierom. Som sám, je krásne ticho, len z doliny sa ozývajú zvuky áut. Občas aj tu počuť jarné štebotania vtáčikov. Firn je perfektný až to láka zlyžovať do Jánskej doliny. Pozdravím sa s chatárom Igorom, posedíme chvíľku a potom hore sa - na Ďumbier. Tu si na chvíľu sadnem, vyžívajúc sa v krásnych pohľadoch na okolité hory a spomínam. Je načo. Ale hlavne na to, že som sa sem mohol vrátiť. Tu hore má svoju pamätnú tabuľu kamarát, ktorý neprežil pád z Ďumbiera s prevejom na severnú stranu. Ja som našťastie podobný pád zo Štiavničky cez Centrálny žľab prežil. Preto som tu v tento čas. Je to ako oslava mojich druhých narodenín a spomienka na kamaráta. Som už takmer pod Chopkom a teším sa na pivo na Kamennej chate. Dnes som kamzíky nestretol. Sadnem si pred chatu, usalaším sa na snehu, neponáhľam sa nikde, a pozerám. Najmä na ľudí, ktorých sa tu premelie neúrekom. Započúvam sa do ich rozhovorov, sú plné životných príbehov, radosti, alebo len tak navzájom komunikujú. Tešíme sa spolu z krásneho dňa na krásnom mieste. Kým z Chopka zlyžujem na zástavku autobusu v Demänovskej doline je čo robiť. Snehu je už pomenej. Ešte pohľad späť na Chopok, Dereše a Poľanu.
Vrátim sa ešte.
Stojím v Žiarskom sedle v Západných Tatrách a môj pohľad blúdi po Ostrom Roháči, Plačlivom, Baníkove, Baranci a všetkých vrcholoch tohto krásneho kúta Slovenska. Sneh je mäkký, vyhriaty jarným slnkom. Musím dávať pozor, aby som sa veľmi nespálil od slnka. Ešte jeden pohľad na tú krásu a lyže ma už unášajú dole na Žiarsku chatu.
Určite sa sem skoro vrátim.
V dolinách po snehu ani stopy, je pokročilá jar, ale odolať jarnej lyžovačke v Lomnickom sedle sa nedá. Znova beriem do rúk svoj "skialp" a šliapem, zatiaľ s lyžami upnutými na batohu na Skalnaté pleso a potom do Lomnického sedla. Je teplo ako na jar má byť. Aj sa človek inak potí. Budem mať asi málo vody a Lomnické sedlo ešte ďaleko. Sedím už hore v sedle a je mi smutno, chytá ma nostalgia. Ten čas, tie roky ale utekajú. Bol som tu pred rokom a ako by to bolo dnes. Lúčim sa pohľadom do doliny, na vzdialené vrcholy a hrebene znásobované každou novou dolinou. Teším sa na dobré pivo na terase lanovkovej stanice pri Skalnatom plese.
Dole v Tatranských Matliaroch, keď už balím svoj "skialp", do nosa mi udrie známa vôňa. Vôňa lesa, vôňa jarného firnového snehu, vôňa rozšliapaného ihličia, ktorá sa usadí na sklznicu lyží a do viazania a vonia ešte aj vtedy, keď si lyže znova beriem do rúk, a to medzitým prešiel takmer rok. Vraciam sa.
Moje krásne Slovensko.