Zbierka železiarov má ďalších konkrétnych adresátov

Šatstvo, hračky a knihy železiarov putovali v utorok minulého týždňa k ďalším konkrétnym adresátom. Prvou zastávkou bola Farská charita v Sečovciach, ďalšou Reedukačný detský domov v Bačkove a treťou Detský domov Slon v Šarišských Michaľanoch. Sem síce nesmerovali balíky zo zbierky, ale iniciatíva Susan Lohrovej, ktorú poznáme z vlaňajška ako Stromčeky prianí.

· Šatstvo pre Farskú charitu v Sečovciach

Dvere Farskej charity v Sečovciach sú od roku 1993 otvorené všetkým, ktorí hľadajú pomoc. Materiálnu i duchovnú. Hedviga Čobanová, vedúca charity, spolu s ďalšími dvomi dobrovoľníčkami, sú blížnym k dispozícii každý pracovný deň. "Pomáhame odkázaným v duchu myšlienky neúnavne konajme dobro," hovorí. "Chodievajú za nami väčšinou rómski občania z tunajšej približne tisícpäťstočlennej komunity, ale aj z okolitých dedín. Denne sa v týchto neveľkých priestoroch vystrieda približne dvadsať rodín. Najžiadanejšie je oblečenie pre deti, ale zháňajú aj veci pre seba. Šatstvo získavame z rôznych zbierok medzi tunajšími obyvateľmi, ale aj zo zahraničia. Ľudia prinášajú nielen odevy, ale aj kočíky, rôzne elektrospotrebiče, kalkulačky a podobné veci, ktoré už nepotrebujú, ale ešte môžu poslúžiť iným."
Ako dodáva Helena Tomková, snažia sa pritom, aby pomoc Rómovia nevnímali ako niečo samozrejmé, čo si môžu nárokovať, ale aby si podanú ruku vážili. "Ak vieme, že môžu zaplatiť, pýtame aspoň symbolický poplatok, korunu, päť či najviac dvadsať korún. Chceme ich naučiť, že nič nie je zadarmo." Činnosť žien sa však neobmedzuje iba na zbieranie a rozdávanie šatstva. Organizujú napríklad mikulášske večierky, neraz sa zhostia aj úlohy krstných mám rómskych novorodencov... Neodmietnu nikoho, kto zaklope na dvere.

· Zbierka Železiarov aj pre Reedukačný detský domov v Bačkove

Iba niekoľko kilometrov od Sečoviec leží obec Bačkov. Škola s ihriskom v jej strede sa na prvý pohľad ponáša na tisícky podobných. Jej osadenstvo tvoria však deti, ktoré sa sem dostali na základe rozhodnutia súdu. "Majú rôzne osudy a zväčša ide o problémové deti alebo deti pochádzajúce z takého prostredia," približuje život v Reedukačnom detskom domove jeho riaditeľka Iveta Krompáková. "V našom prevýchovnom zariadení máme chlapcov i dievčatá a jeho súčasťou je i špeciálna základná škola. Sú tu deti od jedenásteho veku života do obdobia skončenia povinnej školskej dochádzky. Čo majú za sebou? Záškoláctvo, trestnú činnosť..."
O tom, že odtiaľ nemôžu odísť kedy chcú a kde chcú, hovorili zamknuté dvere. Stroho zariadené priestory akoby naznačovali, že rovnaký je i život ich obyvateľov. "Aj naši chovanci sú však v rámci možností úspešní. Môžeme sa pochváliť prvým miestom v medzinárodnej výtvarnej súťaži i úspechmi na športových hrách," referuje riaditeľka. Sny týchto detí, ktoré majú za sebou neraz nie vlastnou vinou pohnutú minulosť, sú však skromné. Ako nám prezradili dvaja z nich, chceli by byť murárom a maliarom a túžia aspoň raz si zaplávať v mori.

· Sloníčatá sa v Živote nestratia

Detský domov Slon je vo verejnosti známy najmä vďaka pesničkám Sloníčat. Málokto však vie, že má už viac ako sedemdesiat rokov. Od roku 1987 vedie zariadenie Eva Džodlová z Prešova. V súčasnosti žije v domove štyridsaťštyri detí a ďalších tridsaťdva je v Prešove, odkiaľ sa do Michaľan presunú po tom, čo pre ne, v rámci transformácie domova na domov rodinného typu, pripravia priestory. "Všetky naše aktivity vždy boli a sú zamerané na čo najlepšiu pomoc deťom, ktoré sú u nás umiestnené. Presadzujem myšlienku, že na to, aby boli v živote úspešné, aby niečo dokázali, potrebujú motiváciu. Ak ju majú, tak sa im darí."
Spolu s manželkou viceprezidenta U. S. Steel Košice pre ľudské zdroje Máriou Kiraľvargovou a manželkou výkonného viceprezidenta pre strategické implementácie Danou Jurovou sme sa presvedčili, že je to naozaj tak. Deti sú spokojné, veselé, milé a spôsobné. Sú úspešné v školách - základných i stredných, ba majú aj vysokoškolákov. Najmenší školáci už boli doma a učili sa spolu s vychovávateľkami na ďalší deň, škôlkari prišli o niečo neskôr. Takmer každé z detí sa zvítalo s riaditeľkou, pre ne tetou, bozkom alebo aspoň objatím. Chlapci nás ponúkli čerstvo upečeným jablčníkom, dievčatá ochotne ukázali svoje izby. Všade bolo čisto a útulne. "Je to vizitka detí. Nakupujú, učia sa variť, upratujú, tak ako deti, ktoré žijú s mamou a otcom," hovorí riaditeľka. Je očividné, že práca dospelých prináša ovocie. Domov poskytol ochrannú ruku za roky svojej existencie približne osemsto deťom. Stretnutia po rokoch sú vždy dojímavé. "Najviac nás teší, keď vidíme, že sa im v živote darí, že sa nestratili a našli si v ňom pevné miesto," hovorí Eva Džodlová.