Gabriel Ádám z divízneho závodu Teplá valcovňa je prvoligovým futbalovým rozhodcom

Počas týždňa ho môžete vidieť pracovať pri teplej širokopásovej trati a cez víkendy behať po futbalových trávnikoch. Nie však ako hráča, ale s píšťalkou a zástavkou v ruke. Gabriel Ádám je totiž postranným rozhodcom - asistentom hlavného arbitra. A nie hocijakým. Od roku 2001 patrí do skupiny top rozhodcov Slovenska, ktorých delegujú na zápasy najvyššej futbalovej ligy, vybrané zápasy druhej ligy a pohárové stretnutia. V tejto spoločnosti sa nachádza iba 40 ľudí.

ROZHODCOM V SEDEMNÁSTICH

Rozhodcom sa stal už vo veľmi mladom veku pre prostý dôvod. „Jednoducho mi chýbal pohyb,“ začína svoje rozprávanie a vysvetľuje podrobnosti. „V žiackych kategóriách som hral hokej za VSŽ Košice. Potom som sa však zranil a dlhšie som musel pauzovať. S hokejom som prestal a začal s futbalom, no boli to len také nárazové aktivity. Chýbal mi pravidelný pohyb.“ Kamarát z detstva mu povedal, že chodí „pískať“ hokejové zápasy. Nahovoril ho, nech to skúsi aj on. „Nasmeroval ma do Domu športu, kde sa konal seminár hokejových rozhodcov. Keď som tam však prišiel, už bolo po ňom, ale v tom čase tam zasadala komisia rozhodcov Mestského futbalového zväzu na čele s Mariánom Kédom a Štefanom Sedlákom. S jedným z nich som sa dal do reči a navrhol mi, či by som nechcel byť arbitrom. Nechal som im telefonický kontakt a čoskoro mi zavolali. Tak som sa stal futbalovým rozhodcom. Mal som iba sedemnásť rokov,“ spomína si. Písal sa rok 1993. Pre mimoriadne nízky vek však mohol byť len na čiare ako asistent hlavného arbitra. Predtým však ešte musel prejsť základným školením a fyzickými testami. Začínal pekne od podlahy, najprv v mládežníckych súťažiach, potom prišla seniorská piata, štvrtá a tretia liga.

V SPOLOČNOSTI NAJLEPŠÍCH

So zbieraním skúseností sa zvyšoval aj jeho rozhodcovský kredit. Začiatkom roka 2001 pozvali G. Ádáma na celoslovenský seminár rozhodcov. O ďalších šesť mesiacov už bol na zozname top rozhodcov a asistentov. Otvorila sa mu tak cesta do najvyššej futbalovej ligy, pohárových zápasov a druhej ligy. Dostal sa do spoločnosti takých rozhodcovských es ako Ľuboš Micheľ, Igor Šramka, Richard Havrila a ďalší. Mal sa čo učiť, vraví, pôsobil pri nich ako mladé „ucho“.

Premiérové nominovanie na zápas Mars superligy nenechalo na seba dlho čakať. Stalo sa tak 11. augusta 2001. „Bol to zápas Dubnica nad Váhom – Inter Bratislava. Nováčik proti majstrovi. Neskutočná atmosféra, plný dom,“ listuje v pamäti. Zápas sa napokon skončil remízou 1:1. Za vrcholné momenty doterajšej rozhodcovskej kariéry považuje vlaňajší finálový zápas Slovenského pohára v Poprade, kde sa stretli Trenčín a Senica. Taktiež bol dvakrát „na čiare“ vo finále Slovenského superpohára v rokoch 2005 a 2010.

Gabriel Ádám má pochodené všetky prvoligové štadióny. Najvernejších fanúšikov a najfutbalovejšiu atmosféru majú podľa neho v Trnave. „Sú tam najväčší fanatici. Pamätám si na prípad, keď v sychravom počasí hodinu pred zápasom sledovalo rozcvičku hráčov asi osem tisíc fanúšikov. Na zápasy chodilo v tých časoch v Trnave bežne šestnásť – sedemnásť tisíc ľudí.“

Život futbalového top rozhodcu je ťažký chlebík. Delegovaný je na zápas v každom ligovom kole, voľno cez víkend má iba počas zimnej či reprezentačnej prestávky. Slovenský futbalový zväz pri nominovaní na zápasy zohľadňuje bydlisko rozhodcov, no v tomto ročníku hrajú na východe iba Michalovce. Väčšina výjazdov teda smeruje na západ republiky. „Na zápasy vždy chodíme autom. Berie ho vždy rozhodca, ktorý býva najďalej. To, čo robím, podporuje aj moja manželka. Dosť času trávim bez rodiny, preto jej patrí moje veľké poďakovanie.“

SLOVENSKÝ FUTBAL MÁ POTENCIÁL

Gabriel Ádám je na rozhodcovskej futbalovej scéne už vyše dvadsať rokov. Hovorí, že v tomto športe sme urobili veľký pokrok. „Začínal som v období, keď sa do futbalu lialo veľa peňazí. Potom sa všetko zmenilo a klesli sme na samé dno. Situácia sa však začala zlepšovať po tom, čo sme v roku 2010 postúpili na Majstrovstvá sveta do Južnej Afriky. Vymenilo sa tiež vedenie zväzu a viac sa začalo pracovať s mládežou. Sme malá krajina s veľkým potenciálom. Na kupovanie futbalových hviezd nemáme, ale dokážeme si vychovať vlastných hráčov, ktorí sa môžu presadiť na klubovej úrovni v zahraničí. A na tom by sme mali stavať,“ uzatvára.