Hovoríme s Eugenom Labaničom, riaditeľom STM v Košiciach

Budova, v ktorej sídli Slovenské technické múzeum (STM) v Košiciach, stojí na mieste štyroch gotických meštianskych domov z 13. storočia. Od roku 1654 bola sídlom najvyšších uhorských vojenských hodnostárov počas ich pobytu v Košiciach, preto sa pre ňu vžil názov Dom hornouhorského kapitanátu alebo Rákocziho palác.

Budovanie zbierkového fondu je jednou z rozhodujúcich aktivít každého múzea. STM, ako jediné svojho druhu na Slovensku, cieľavedome zhromažďuje, spracúva, odborne spravuje i ochraňuje a vedecky využíva dokumenty o vývoji techniky a exaktných vied v Slovenskej republike. Verejnosti múzeum sprístupnili v roku 1948. Mnohé múzeá sú bohatšie, väčšie, staršie, no podľa hodnoty zbierkového fondu je STM v Košiciach minimálne vyrovnaným partnerom európskym múzeám.

Na čele košického STM už bezmála dve desaťročia stojí riaditeľ Eugen Labanič.

· Prezraďte nám niečo o sebe. Odkiaľ pochádzate, čo ste študovali, aká bola vaša cesta k múzejníctvu...
Narodil som sa v Kalnej Roztoke v okrese Snina. Bol som synom grécko-katolíckeho farára. V 50-tych rokoch sme tam už ďalej nemohli pôsobiť, tak sme sa presťahovali do Košíc. Tu som navštevoval 11-ročnú strednú školu a po určitej praxi aj vyštudoval hutnícku fakultu. Už v detstve som v sebe objavil zberateľskú vášeň. Začal som zápalkami, známkami, ale najviac ma fascinovali hodiny a hodinky. Ako malý chlapec som úplne rozobral dosť kvalitný nemecký budík, pretože som chcel pochopiť princíp na akom funguje. Otec iba povedal : "Tak Boh s tebou, už si to vyradil." No asi po mesiaci som ho znovu funkčne zložil. Čo sa týka týchto strojčekov, mám pekné kusy a možno raz budú ozdobou nejakého múzea. Po absolvovaní vojenskej prezenčnej služby v Plzni, pri letectve, som učil odborné predmety v Strednom odbornom učilišti hutníckom v Košiciach - Šaci. V Stavoinveste som sa venoval špeciálnym stavbám a technológii so zameraním na teplofikáciu mesta. Po siedmich rokoch som prešiel do inžiniersko-projektovej organizácie školských stavieb, kde som pôsobil ako vedúci strediska Košice. Zabezpečovali sme výstavbu škôl, špeciálnych ústavov pre vedu a výskum. Pracovne som pôsobil aj v USA, kde som chcel získať skúsenosti z organizácie práce. Môj pobyt sa niekoľkokrát opakoval. Dalo mi to veľmi veľa. Bol som odvážnejší, sebavedomejší. To nám doma trochu chýba. Človek tam často príde zmenšený do sardinky, ale veď my máme na to, aby sme sa rozpínali aj do polohy delfína!

· Na druhej strane, skúsili ste aj Kubu...
Áno, pracoval som tam dva roky ako expert, od roku 1988. Zaoberal som sa výskumom na vylúhovanie medi z odvalov z ťažby v El Cobre na východe Kuby. Výsledky som potom chcel aplikovať v Slovinkách, kde sú tiež ešte nevyťažené odvaly s pomerne slušným množstvom zvyškovej medi. Žiaľ, tento zámer sa nám nepodaril. Systém bakteriálneho vylúhovania na Kube bol síce veľmi úspešný, avšak baktérie v podmienkach Slovenska v zime vymrznú. Bolo by potrebné ich každý rok očkovať len na jednu sezónu, čo by už potom bolo neekonomické. Po návrate som absolvoval konkurz na riaditeľa STM, ktorý som vyhral a v tejto pozícii pôsobím už približne osemnásť rokov.

· Ako by ste zhodnotili toto obdobie?
Moje predstavy sa splnili. Bol som úspešný. V múzeu som urobil veľa nových vecí. Pripravil som projekt, ako bude múzeum v budúcnosti vyzerať. Je to nikdy nekončiaca činnosť, pretože rozširovanie bude neustále pokračovať, ale s odvahou poviem, že tých osemdesiat percent som z môjho projektu dosiahol. Pôvodné expozície mali síce svoju výpovednú hodnotu, avšak dobovo už boli zastarané. Bolo potrebné dať im nové vnímanie, nové predstavy, inovovať ich. Došlo k niektorým reinštaláciám. Ale to ma neuspokojilo a dnes môžem povedať, že asi deväťdesiat percent expozícií je v novom šate, novom chápaní, novom myslení.

· A čo tých zvyšných dvadsať percent projektu?
Zostáva mi ešte vybudovať múzeum riečnej a lodnej dopravy, na ktoré má najlepšie predpoklady Bratislava. Tečie cez ňu rieka Dunaj, historicky vážna dopravná tepna a nachádza sa tam aj prístav. Po splnení mojej predstavy by som odišiel s pocitom dobre vykonanej práce.

· Ste hrdý na Solivar pri Prešove, ale pokiaľ viem, vašou srdcovou záležitosťou je Múzeum letectva, ktoré sa nachádza na košickom letisku. Dominantou je prezidentská galéria, v ktorej je osemnásť darovaných lietadiel od prezidentov a predsedov vlád. Okrem toho je tam ďalších päťdesiatštyri lietadiel a množstvo inej leteckej techniky. Môžete nám prezradiť aký bude jeho vývoj v najbližšom čase?
Solivar je o historickom získavaní soli, má svoju vysokú hodnotu a v Európe má ojedinelé postavenie práve čo do spôsobu exploatácie soli. Múzeum letectva, ktoré sme začali budovať v roku 2002, je zas o niečom inom. Bol to môj sen o lietaní. Veľa mladých ľudí lietadlo zblízka nevidelo. Keďže som na vojenčine slúžil pri letectve, dal som si túto úlohu do svojho programu. Veľkým inšpirátorom, pomocníkom a dodávačom odvahy mi bol vtedajší primátor Košíc Rudolf Schuster. V tom čase boli na zriadenie tejto expozície dobré časy, likvidovala sa Vojenská letecká akadémia M. R. Štefánika. Začali sme rokovať s Ministerstvom obrany SR a získali sme priestory. Múzeum už vtedy disponovalo hodnotnými historickými motormi, takže história tu bola. Navyše, inžinier Schuster sa stal prezidentom SR a jeho rokovania na úrovni šéfov vlád napomohli k tomu, že sme vytvorili galériu prezidentských lietadiel, jedinečnú na celom svete. Výsledkom je dnes osemnásť lietadiel. Za pomoci odborníkov sme realizovali expozíciu od počiatkov vývoja letectva až po súčasnosť. Rád by som tieto priestory doplnil o kozmonautiku a astronautiku a tak prezentoval túto kapitolu dopravy ako celok. V Bratislave je to cestná a železničná doprava a ešte plánujem riečnu a lodnú. Košická silná obec veteránov na to reagovala a dnes sa môžeme pochváliť ďalšou expozíciou. Sú to historické vozidlá v počte 34, tiež v priestoroch múzea letectva.

· Ako sa pozerá Bratislava na to, že Slovenské technické múzeum sa nenachádza u nich?
Priznám jednu pravdu. Všetky múzeá prezentujúce dejiny vedy a techniky sú národné a vo svete sa nachádzajú v hlavných mestách. Teda sme výnimkou. Vychádzali sme z mimoriadnej kondície, akú mali Košice pri vzniku múzea. Tu sa sústreďoval zbierkový fond historického horného Uhorska a v roku 1942 už bolo aj čo ukázať. Boli sme známi výrobou jednej tretiny objemu surového železa horného Uhorska, boli tu bane, magnezitka. Bolo by nerozumné, keby sa hľadalo iné prostredie, ktoré nemá históriu.

· STM obhospodaruje historické hodiny v kaštieli v Budimíre, hámor v Medzeve, kováčsku vyhňu v Moldave n/Bodvou, atakďalej. Počas vášho pôsobenia v múzeu ste otvorili dvanásť expozícií. Máte vôbec čas aspoň raz za rok ich navštíviť?
(Smiech) Po prvé musím a po druhé by som bol veľký kacír, keby som ich nevnímal. Ja som veľmi častým návštevníkom týchto múzeí, aj keď sú značne rozptýlené. Veď sa pozrime len na tie nové. Už sme spomínali Bratislavu. Nové reinštalované Múzeum fotografickej techniky v Spišskej Belej v rodnom dome Jozefa Maximiliána Petzvala, ktoré je rozšírené o matematickú disciplínu jeho brata Ota. Múzeum letectva v Košiciach. Veľkým cenným prírastkom pre nás je dar Rudolfa Schustera, ktorý nám daroval svoju celoživotnú zbierku, a to Múzeum kinematografie rodiny Schusterovej v Medzeve. Jeho otec a bratia boli prvými priekopníkmi dokumentárneho filmu v rokoch 1928-29, keď sa vybrali do Brazílie. Darovaním tejto úžasnej a veľmi hodnotnej zbierky vykonal obrovské gesto. Podobne štátu USA daroval svoju knižnicu v Kalifornii prezident Ronald Reagan.

· Ročne pripravíte viac ako štyridsať výstav, a to nielen z oblasti vedy a techniky.
Nemôžeme si dovoliť to, čo niektoré kamenné múzeá. Snažíme sa zaujať predovšetkým školského návštevníka, inšpirovať ho, naznačiť mu cestu, ktorou by sa mohol uberať. Výstavy musíme teda obmieňať, aby sme stále zaujali, poučili, nadchli emóciami. Najmä kultúru je potrebné šíriť všetkými prostriedkami, preto komunikujeme so záujemcami rôznych žánrov, ktorí sa chcú prezentovať. Radi ich podchytíme a otvoríme im vstupnú bránu, ktorou sa dostanú do podvedomia širšej verejnosti, aby nabrali dych a boli smelší a istejší.

· V roku 2006 vám udelili Cenu predsedu Košického samosprávneho kraja za rozvoj technického múzea, ako aj za iniciatívu pri tvorbe medzinárodného projektu Európska železná cesta. Slovenskému technickému múzeu udelil minister kultúry SR Marek Maďarič v máji 2009 cenu Múzeum roka 2008. Celý rad úspechov... Blahoželám. Čo ďalej?
Verte tomu, že sme tieto ocenenia nedostali pre "pekné oči". Je za nimi kus dobrej práce. Chcem sa poďakovať mojim kolegom, pretože bez kolektívu u nás jednotlivec nedokáže urobiť nič. A ideme ďalej. V roku 2009 sme inštalovali nové stále expozície, napríklad vývoj geodetickej techniky a kartografie, sieň elektrických výbojov, energetické oddelenie Aurela Stodolu. Pred niekoľkými dňami sme otvorili reinštalovanú zbierku o histórii hutníctva. Pripravujeme ďalšie projekty - rekonštrukciu Solivaru Prešov, rekonštrukciu huty Karol vo Vlachove, nové depozity na košickom letisku, ako aj reštaurátorské pracovisko pre letectvo. V roku 2010 uvidíme v novom šate aj hámor v Medzeve. Dnes už smelo môžeme povedať, že sme konkurencieschopní známym európskym múzeám, s ktorými spolupracujeme. Požívame u nich určitú úctu. Sme zapojení aj do medzinárodných projektov. Spomeniem Stredoeurópsku úniu technických múzeí, ktorú sme v 90-tych rokoch spoluzakladali, Európsku železnú cestu, ktorá sa začína v Portugalsku, pokračuje cez Španielsko, Taliansko, Maďarsko, Slovensko, Česko a pokračuje na Britské ostrovy a Škandináviu. Komunikácia odbornej priemyselnej turistiky tak bude mať veľký rozsah. Zapojením sa do spoločných projektov sme vnímaní ako múzeum európskeho charakteru.