Dcéra Ladislava Trojáka bola milo prekvapená úctou, ktoré Košice preukazujú pamiatke jej otca
Počas slávnostného otvorenia Steel Arény, košického štadióna L. Trojáka, ju zaregistrovala celá zaplnená hala. Bolo to vtedy, keď jej meno spomenul moderátor večera
Peter Kočiš a osvetlili ju reflektory. Meno tejto naturalizovanej Američanky zaznelo v súvislosti s vyslovením celého názvu tejto (nielen) novej športovej dominanty Košíc. Bola to Jana Alexander,
rodená Trojáková, jediný potomok slávneho košického rodáka Ladislava Trojáka, ktorého meno nesie práve táto najnovšia a najmodernejšia budova v meste. S dcérou L. Trojáka sa nám podarilo
porozprávať tesne pred jej odletom z Košíc.
· Ako ste sa dostali z ďalekej Ameriky priamo na slávnostné otvorenie Steel Arény, košického štadióna L. Trojáka?
Ešte pre troma rokmi, počas návštevy Bratislavy, pri príležitosti uvedenia môjho otca do Siene slávy slovenského hokeja, ma košickí hokejoví funkcionári pozvali na otvorenie
Steel Arény, i keď ešte vtedy samozrejme nevedeli, kedy to bude. Preto doma v Arizone som na internete sledovala všetky informácie súvisiace s výstavbou tohto stánku a predovšetkým aj angažovanosti
U. S. Steel Košice pri budovaní viacúčelovej haly. Pomaly som však už neverila, že ma na jej slávnostné otvorenie pozvú. Na moju radosť, nezabudli na mňa a oficiálne pozvanie som dostala
práve z U. S. Steel Košice, za ktoré firme aj touto formou úprimne ďakujem.
· Na rozdiel od mnohých iných oficiálnych hostí otvorenia Steel Arény, košického štadióna L. Trojáka, ste v Košiciach prežili celý týždeň. Ako ste naplnili tento
čas?
Od svojej sesternice Jolany Štempelovej, rodenej Trojákovej, som vedela, že v Košiciach na Hlavnej ulici existuje malá cukráreň, ktorej majiteľ Peter Hrabovský je veľkým
priaznivcom športu a v nej visí fotografia môjho otca v reprezentačnom drese. Ešte doma som túžila posedieť si so svojimi príbuznými pod jeho fotografiou. Nakoniec ma prekvapilo to, že majiteľ ma
spoločne so zastupujúcim košickým primátorom Františkom Knapíkom požiadali, aby sme v cukrárničke slávnostne odhalili aj fotografie ďalších dvoch košických hokejistov, už v ich prítomnosti. Takto
som mala možnosť osobne sa spoznať s Vincentom Lukáčom a Igorom Libom, po mojom otcovi ďalšími Košičanmi, uvedenými do Siene slávy slovenského hokeja. V tejto súvislosti ma prekvapila skutočnosť,
že od smrti môjho otca v roku 1948 muselo prejsť až dlhých 21 rokov, než sa na prvoligovom ľade objavil ďalší košický rodák. V Košiciach ma zároveň milo prekvapil záujem médií ani nie tak o moju
osobu, ako o snahu získať čo najviac informácií o mojom otcovi. Samozrejme, chcela som tiež čo najviac vidieť a spoznať Košice, otcovo rodné mesto.
· Ako si teda vy spomínate na tohto prvého slovenského hokejistu, reprezentanta Česko-slovenska, prvého Košičana - hokejového majstra sveta, a predovšetkým, vášho
otca.
Mala som šesť rokov, keď otec tragicky zahynul pri leteckom nešťastí, počas letu z Paríža do Londýna s časťou reprezentačnej výpravy. Pamätám si však, ako mi z každého zájazdu
priviezol bábiku, ako ma doma vozil na motorke po celej Prahe. Mal ma veľmi rád a mne s mamou sa veľmi ťažko žilo bez neho... Vysoko si vážim, že Košice na neho nezabudli, že taký nádherný stánok
nesie meno môjho otca, ktorý síce od roku 1934, kedy prestúpil do slávneho LTC, býval v Prahe, ale na svoje rodné Košice bol stále hrdý a vždy sa k nim hlásil...
· Časť športovej verejnosti očakávala, že do Košíc priveziete aj niektoré vzácne relikvie, ktoré zostali po vašom otcovi, napríklad medaily z majstrovstiev sveta a
zimných olympiád. Nestalo sa to však... Prečo?
Spoločne so svojimi košickými príbuznými sme smutní z toho, že funkcionári bývalého hokejového oddielu TJ VSŽ stratili vzácnu originálnu fotografiu, na ktorej je môj otec ako
vlajkonosič celej oficiálnej česko-slovenskej výpravy na ZOH 1948 v St. Moritzi vo Švajčiarsku. Ako prvému Košičanovi a Slovákovi sa mu dostalo tejto cti. Preto som pôvodne uvažovala darovať zlatú
medailu majstrov sveta 1947, to najcennejšie, čo po mojom otcovi zostalo, synovi mojej košickej sesternice Štefanovi Štempelovi. Po návšteve Steel Arény a najmä po stretnutí s riaditeľom HC Košice
Jurajom Bakošom som však zmenila svoj názor. Nový stánok hokejistov má už svoju Sieň tradícií a môjmu otcovi je v nej venovaná skutočne dôstojná časť. Preto po mojom odchode na druhý svet Steel
Aréna, košický štadión L. Trojáka, dostane odo mňa všetko, čo zostalo po otcovi. Okrem toho mám veľkú radosť aj z toho, že HC Košice už pripravuje obnoviť slávu medzinárodného hokejového
mládežníckeho turnaja - Memoriál Ladislava Trojáka, ktorý má za sebou desať úspešných ročníkov, ale jeho organizovanie, predovšetkým pre finančné problémy, sa muselo prerušiť.
· Televíznym spoločnostiam, rozhlasovým staniciam i denníkom, ste poskytli zaujímavé informácie o svojom otcovi, ale takmer nič sme sa nedozvedeli o vás. Čo nám
môžete prezradiť o sebe?
Mám 63 rokov, narodila som sa v Prahe ako originálne česko-slovenské dieťa. Teraz však, počas olympiády v Turíne, som vo vzájomnom súboji Slovensko - Česko, fandila Slovensku...
Po roku 1968 som emigrovala do USA, ktoré sa stali mojím skutočným domovom. Celý život v novej domovine som pracovala pri projektovaní veľkých chemických firiem a práve preto by som našla dosť
toho, čo ma profesionálne zaujíma, aj na pôde košického U. S. Steel. Možno pri najbližšej návšteve Košíc si už nájdem čas aj na prehliadku železiarní, samozrejme, keď budem mať možnosť.
Už 35 rokov žijem v šťastnom manželstve, vydala som sa za pravého Američana, deti však nemám. Dovoľte mi, prosím, aby som sa prostredníctvom Ocele východu poďakovala všetkým, ktorí majú zásluhu na
vybudovaní takej nádhernej arény a zároveň nezabudli na môjho otca Ladislava Trojáka, prvého košického rodáka, ktorý našiel svoje miesto vo veľkom hokeji.
