Vincent Horovský je energetikom už takmer štyri desaťročia

Kancelária ako dlaň. Dvaja - traja ľudia a niet sa kde otočiť. Počítač, tlačiareň, na stene nástenka s množstvom písomností. Zoznam zamestnancov, dôležité telefónne čísla, pokyny, príkazy, odkazy, úlohy... Majster deliacich zariadení vzduchu a kompresorov prevádzky Technické plyny v divíznom závode Energetika Vincent Horovský si všimol náš pohľad. "Administratívnej práce je veľa," poznamenal.

"Zvyknem si privstať a už o piatej ráno som tu pri počítači. Prezriem si bleskovky, skontrolujem školenia... O siedmej sa začínajú porady, potom idem do prevádzky, musím s ľuďmi prejsť úlohy. Čo nestihnem, dokončím doma..." Doba je, povedal, náročná. Požiadavky na ľudí sú vysoké. "Úloh je veľa, už je ťažké nájsť človeka, ktorý by zobral funkciu predáka," zamyslel sa. "Málokto je ochotný zobrať na seba väčší diel povinností a zodpovednosti. Najviac to vidím na dnešnej mladej generácii. Prídu do roboty, odkrútia si svoju zmenu a chcú byť čo najskôr preč."

Môže porovnávať. Oprávňuje ho na to tridsaťšesť rokov práce vo firme. Ak k tomu prirátame tri roky v šačianskom hutníckom učilišti, kde sa začiatkom sedemdesiatych rokov vyučil za mechanika meracích a regulačných prístrojov, tých rôčkov je už takmer štyridsať. Na jednom pracovisku. "Áno, v prevádzke som vlastne už od učňovskej praxe. Posledná v treťom ročníku bola práve v kyslikárni. Zapáčilo sa mi tu a ostal som podnes." Ešte pred vojenčinou ukončil štúdium popri zamestnaní na vtedajšej Strednej priemyselnej škole elektrotechnickej odbor slaboprúd. Keď sa vrátil, rok pracoval ako mechanik meracej a regulačnej techniky. Potom prešiel do technológie. "Bol som velinárom a po roku 1984 som sa stal zmenovým majstrom." Kedysi ich bolo na každej zmene šesť, neskôr, po organizačných zmenách, ich nahradili predáci, ktorých činnosť majster riadi a kordinuje. Spolu s robotou navyše si musel zvykať aj na nový pracovný rytmus. "Po tridsiatich rokoch "kolotoča" nebolo ľahké začať chodiť iba na ranné zmeny. Organizmus sa ťažko prispôsoboval. Terajšiu pozíciu, dá sa povedať zdvojenú funkciu - z dvoch majstrov som ostal sám, zastávam druhý rok," premietal svoj profesionálny život.

Kolektív, ktorý vedie, má päťdesiat jeden členov. "Mal som šťastie na ľudí. Na dobrých ľudí. Nikdy nezabudnem na pána Opelta, poctivého človeka a odborníka, od ktorého som sa veľa naučil a ktorý, hoci zaznávaný pre svoj kapitalistický pôvod, veľa naučil aj ostatných kolegov a bol nám príkladom. Samozrejme, bez toho, aby ma práca bavila, by som tu tak dlho neostal." Hoci, aj jemu sa stalo, že musel odháňať vtieravú myšlienku, že všetko nechá. "Najčastejšie sa tieto pocity spájali a spájajú s manažovaním ľudí. Kto nie je vo víre udalostí, ťažko pochopí, že to alebo ono treba urobiť, chlapi niektoré rozhodnutia neprijímajú ľahko. Človek je tiež často ako medzi dvomi mlynskými kameňmi. Zhora sa valia úlohy, zdola tlačia ľudia, potrebujú zariadiť, vybaviť... Najradšej by som si v takýto čas želal sedieť kdesi obďaleč a mať pokoj," usmial sa. "Potom ma to ale prejde. Robota sa musí urobiť, tak či tak."

Hovorí, že tých, ktorí v kyslikárni začínali spolu s ním, možno dnes na pracovisku zrátať na prstoch jednej ruky. "Sedemdesiate roky boli "úrodné". V tom čase sme uvádzali do chodu viaceré nové zariadenia. Nové technológie veľa zmenili, výroba kyslíka, dusíka a argónu v plynnom i kvapalnom stave je automatizovaná, ručne ovládaných prvkov je už minimum. Najnovším zariadením je kyslíkový aparát č. 9. Jeho sprevádzkovanie sme si s manažérkou projektu Ankou Miklošíkovou naozaj odžili. Bolo to náročné. Som ale rád, že som mohol všetko sledovať zblízka, ľahšie sa potom riešia situácie, ktoré sa pri prevádzkovaní vyskytnú," vysvetlil.

Vincent Horovský očividne nerád hovorí o sebe. "Nerobím nič mimoriadne, čo by stálo za pozornosť médií. Robím si iba svoju prácu. Najlepšie ako viem."