August 68 ukázal, na čo sme na jar 68 zabudli - silu a neústupnosť socialistického systému

V sérii článkov o udalostiach roku 1968 sme chceli zachytiť aj tých, ktorí emigrovali. Pochopiteľne, nemajú priamu spojitosť s U. S. Steel Košice a ani nemohli byť zamestnancami bývalých VSŽ. Ján Rigda je jedným z tých, ktorí zmenu pomerov po roku 1968 riešili odchodom za hranice. Poznám ho niekoľko rokov a až po dlhšom naliehaní pristúpil na to, že sa podelí o časť svojho životného príbehu s čitateľmi. Odišiel z bývalého Československa ako osemnásťročný. Po rokoch sa na Slovensko pravidelne vracia. Reprezentuje kanadsko-americkú firmu.

"Môj životný príbeh nie je jednoduchý a priamočiary recept na úspech. Boli dni, keď som nevedel, čo bude zajtra. Nikdy som nezávidel tým, ktorí ostali, pretože ja som mal slobodu a aj zodpovednosť za seba. "

V USA pracoval manuálne a veľmi tvrdo. Začínal v mäsopriemysle a boli chvíle, keď mu nepomohli tí, od ktorých to možno očakával a naopak, pomohli mu ľudia úplne neznámi. Zaujímavosťou v prípade Jána Rigdu je, že mu pomáhali ľudia spojení s európskym futbalom, sústredení okolo maďarskej menšiny. Práve tam, medzi futbalistami, našiel ľudí, ktorí videli, že má chuť začať, len potrebuje chvíľu stáť na nohách. Pozná situáciu, keď vás oblečú ako čašníka a vy nerozumiete, čo si hostia objednávajú. Po rokoch v oceliarskom biznise sa opäť náhodne stretol s Johnom Goodishom, ktorý výrazne zasiahol do jeho života aj života Košíc tým, že sa zasadil o príchod U. S. Steel Corporation na Slovensko.

Tentoraz sme sa zhovárali len o chvíľach spojených s augustom 68 a následným útekom. Boli mladí a snažili sa bojovať, aj keď táto krajina nebojovala. Cítili to tak, že nás napadli a bolo potrebné niečo proti tomu robiť. Ako teda prežívali 68. rok ?

"Vnímal som to veľmi intenzívne. Čosi nás učili v škole, iné som sledoval okolo seba. Mal som tušenie niečoho neblahého. Po stretnutí v Čiernej nad Tisou bola nádej, že sa udrží demokratický vývoj. A zrazu... V to ráno ma zobudila mama o pol štvrtej, že sú tu Rusi. Spojil som sa s kamarátmi a utekali sme do mesta. Práve dokončovali hotel Slovan, odkiaľ na tanky a autá hádzali tehly. Keď som sa bližšie prizrel ruským vojakom, boli možno viac vystrašení než my. Dôstojníci boli dosť agresívni, ale radoví vojaci boli veľmi zmätení.

Cítili sme, že musíme konať, niečo proti tomu urobiť. Pri Tuzexe na Hlavnej zomreli ľudia. Pozorovali sme kolónu áut prichádzajúcich smerom na Lunik II, kde vtedy boli ešte len polia. Poslednému z áut vypol motor a to bol pre nás akoby povel. Pribehli sme a tehlami napadli osádku. Vodič s ďalším vojakom ušli a nakoniec sme to auto podpálili. Bola to vypätá atmosféra.

O mesiac som dostal povolávací rozkaz, ktorý som ignoroval. Dal som sa dokopy s dvomi kamarátmi a začali sme plánovať útek za hranice. Priateľ nám dokonca zaobstaral pasy. Prvý pokus však nevyšiel, lebo na hraniciach medzi Maďarskom a Rakúskom sme boli drzí. Colník sa opýtal, ako to, že vieme po maďarsky a sme pritom z Československa. My sme mu na to odpovedali, že ak by sme vedeli po anglicky, znamenalo by to, že sme z Anglicka ? Náš útek sa teda skončil a pobrali sme sa domov s vysvetlením, že sme boli na Zlatých pieskoch v Bulharsku. Išli sme na brigádu zarobiť potrebné peniaze a plánovali ďalej. Druhý pokus sa mal uskutočniť na železničnej stanici na juhoslovanskom území. Tam sme chceli naskočiť do vagóna smerujúceho do Talianska. V noci sme našli odstavený vagón a čakali sme v ňom, kým sa nepohne. Neskoro v noci sa napokon pohol. Prešli sme cez hranicu a zastali sme. Všade svietili silné reflektory. Počuli sme ľudí hovoriť po taliansky, kontrolovali vlak. "Vyskočme," nabádal som ostatných. Kamarát chcel ostať a vystúpiť neskôr v nejakom meste. Mal som zlú predtuchu. Hlasovali sme a ostali vo vagóne. Odpojili nás, znova pripojili a pohli sme sa späť. Kým sme sa spamätali, vlak nabral rýchlosť a v tme sme vôbec nevideli, kam skočiť. Zobudili sme sa na to, že prší a stojíme. Schovali sme sa do malej železničiarskej búdky a jeden z nás išiel kúpiť nejaké jedlo. Vrátil sa s ďalšími štyrmi chlapcami, ktorí tiež chceli ujsť. Pridali sa k nám a plánovali sme ďalší pokus. Sedeli sme v odstavenom vagóne a tam nás objavili ozbrojení juhoslovanskí policajti. Odviedli nás na stanicu a ich kolega bol očividne nešťastný z toho, že musel kvôli mladým faganom z Československa niekoľko hodín spisovať zápisnicu. Nič sa však nedalo robiť, dostali sme sa do súkolesia mašinérie a putovali sme do väznice. Nič sme však nevykonali, našli nás jednoducho sedieť v odstavenom vagóne. Napokon nás sudca po niekoľkých týždňoch prepustil s tým, že sa samozrejme máme vrátiť domov. Ďaleko od domova, hladní a roztrasení si to niektorí rozmysleli a vrátili sa domov. My sme pokračovali ďalej. Tentokrát sa pred nami v diaľke objavila hraničná závora a pri nej ospalý policajt. Neďaleko bola malá fabrika, kde chodili domáci pracovať a dennodenne prekračovali hranicu. Tvárili sme sa, že tam ideme tiež. Chvíľu to fungovalo, keď nám však pozrel do tvárí, bolo jasné, že sme cudzí. Pýtal sa nás, kam ideme. Pokračovali sme bez slova. Zvyšoval hlas, my sme však nereagovali. Odrazu sme sa pustili do behu a on za nami s vytiahnutou pištoľou. Utekali sme, čo nám sily stačili, pričom sme počuli streľbu. Posledné metre, to boli už len skoky do zrázu, po ktorom sme sa skotúľali. V najbližšej dedine sme stretli s ľuďmi, ktorí to z diaľky pozorovali. Boli sme na slobode, nevedeli sme, čo všetko nás v najbližších rokoch čaká, nevedeli sme, či ešte uvidíme najbližších. Boli sme šťastní, že sa útek podaril. Dedinčania nám povedali, že sme ozaj mali šťastie. Pár dní pred našim pokusom tam niekoho zastrelili."