Lenka Ivanišinová, ktorá pracuje ako asistent HR a asistent VP pre Stratégiu, patrí do skupiny kolegov, ktorí majú zaujímavé záľuby. Jej záľubou je výtvarné umenie a v posledných rokoch sa venuje technike, ktorá sa volá enkaustika.

Pastelky na pol dňa

„Pastelky som brala do rúk od útleho detstva, možno od troch, štyroch rokov. Keď som mala v rukách farbičky, rodičia alebo starí rodičia o mne nevedeli aj pol dňa. Výtvarné umenie som nikdy neštudovala, nechodila som ani na umeleckú školu, vždy to bolo iba moje hobby. V rodine bolo výtvarné umenie považované za niečo, čo ma nemôže v živote uživiť a radšej ma podporovali v štúdiu prírodných aj humanitných vied,“  hovorí Lenka.

Postupne prešla od pasteliek cez suchý pastel až k oleju. Keď mala asi 19 rokov, vďaka jednému maliarovi, ktorý bol už na dôchodku, objavila techniku olejomaľby, ktorej sa dovtedy bála a s olejom začala aj experimentovať.

 Raj vyzerá ako maliarsky plenér v Medzeve

„Viac som sa začala maľovaniu venovať na maliarskych plenéroch, ktoré organizoval U. S. Steel Košice. Veľmi mi to pomohlo a plenéry mi doslova otvorili dvere do maľovania. Stretla som sa tam s akademickými maliarmi Pavlom Kvoriakom a Dušanom Balážom. Palimu sa páčili moje obrazy, a tak sa stal mojím mentorom. Neskôr sme sa stali kamarátmi a pravidelne sa stretávame, či už na výstavách alebo len tak.  Veľa som sa dozvedala, ako miešať farby, o kompozícii, o tom, ako sa nebáť plátien s veľkými rozmermi a ako maľovať voľne a hravo bez koncentrovania sa na konečný výsledok... V mojich predstavách raj vyzerá ako plenéry v Medzeve: čistá príroda a vzduch, slnko, úžasní ľudia s otvoreným srdcom a humorom, skvelé jedlo a od rána do večera maľovanie,“ spomína Lenka.

Počas plenérov sa venovala najmä akrylu. Rada maľovala napríklad labute, alebo staré dedinské domy, kvety, záhrady, istý čas ju fascinovali brány. Dva obrazy Lenky Ivanišinovej, za slobodna Hrickovej z čias maliarskych plenérov, zdobia aj steny v našej budove. Na titulnej fotografii je pred jedným z nich. Ďalší, zo svojej súkromnej zbierky, má Lenka v kancelárii.

 Abstraktné obrázky, v ktorých každý vidí niečo iné

Odkedy sa Lenke narodila dcéra Hanka, ktorá bude mať 5 rokov, na akryl, akvarel ani olej veľa času nemá. Predtým, než sa Hanka narodila, začala sa venovať enkaustike a pri tomto výtvarnom štýle zostala. Je to veľmi rýchla technika, obrázok sa dá urobiť aj do pol hodiny. Navyše, abstraktné obrázky sú nielen pekné, ale každý si v nich vie nájsť a vidieť niečo úplne iné. „Túto techniku,“ hovorí Lenka, „ma naučil zase Pavol Kvoriak, ktorý sa jej tiež venoval. Hneď sa mi veľmi zapáčila."

Na zhotovenie obrázka je potrebná enkaustická žehlička, špeciálny papier a vosky.  Na teplú žehličku je treba naniesť vosky a ťahmi potom vytvárať na papieri rôzne tvary a obrázky. Táto technika sa využíva aj ako terapia pre starých ľudí, môže sa jej v podstate venovať ktokoľvek. Je to výborné na relax. Najkrajšie veci mnohokrát vznikajú na pomocnom papieri, kde si žehličku iba čistí a otláča prebytočný vosk a vôbec nerieši kompozíciu a farby.

Poznámka: Enkaustika je maliarska technika, pri ktorej sa ako farbiace médium používa roztavený farebný vosk. Nástrojom na maľovanie sú rozohriate kovové paličky, špeciálne vyhrievané perá, alebo enkaustické žehličky. Metóda farbenia je známa už z čias 100 – 300 rokov pred Kristom, z takzvaných fajjúmskych portrétov z Egypta.

   Maľovanky na zákazku

Lenkina dcéra Hanka vidí svoju mamu tvoriť od malička a chce sa jej podobať.  Kreslí a maľuje, na plátno akrylom asi od dvoch rokov. Okrem toho chce od mamy, aby jej nakreslila konkrétne obrázky alebo situácie (ľudí za okienkami v lietadle, dom obývaný ľuďmi), ktoré potom vymaľuje. Takže Lenka robí „na zákazku“ aj maľovanky pre svoju dcéru.

Väčšinu obrazov  daruje.  Predala ich málo, nie je to jej cieľ. Rada ich rozdáva a keď vidí, že sa obdarovaný potešil, tak jej radosť je o to väčšia. Kamaráti akademickí maliari jej už roky  hovoria, aby namaľovala aspoň 20 obrazov a urobia jej výstavu, ale zatiaľ sa k tomu nedostala. Pri výstavách väčšinou platí pravidlo, že by  obrazy mali vzniknúť v priebehu roka, maximálne dvoch, čo jej teraz určite nehrozí .

 Nikdy nenamaľovala smutný obraz

Na otázku, či sa chce Lenka maľovaniu venovať aj naďalej, odpovedala takto: „Budem stále maľovať. Keby som nemaľovala, nebola by som to ja. Veľakrát mi maľovanie pomohlo aj v ťažšom období. Keď maľujem, tak väčšinou veselými, žiarivými farbami. Aj keď som smutná. Nie raz som si predstavovala, aké by to bolo, keby som sa živila len maľovaním, ale uvedomujem si, aké by to bolo náročné tvoriť pod tlakom. Teraz maľujem, pretože práve chcem a nie preto, že musím.“