Jozef Kandra: „Konal som intuitívne, takú prvú pomoc som ešte nikdy nedával...“
Pre Jozefa Kandru, strojníka veľkostroja v Centrálnom prekladisku rúd divízneho závodu Vysoké pece, začínal tohtoročný 16. január ako každý iný pracovný deň. Príprava na rannú dvanásťhodinovú šichtu, ktorých si mimochodom od nástupu do fabriky odkrútil už neúrekom, sa ničím zvláštnym nelíšila od tých ostatných. Sympatický mladý muž ani len netušil, aká dráma sa onedlho v jeho blízkosti odohrá a že to bude práve on, kto v nej bude hrať jednu z hlavných rol...
„Absolvovali sme klasickú päťminútovku a keď nás majster rozdelil na konkrétne pracovisko, odišiel som na to svoje – zakladač 1. Skontroloval som stroj, či je všetko, ako má byť, a potom som ohlásil vysielačkou velinárovi, že stojím na sólo hromade peliet, ktorú sme začali zakladať,“ popisuje krátko začiatok zmeny. A pridáva, ako po niekoľkých hodinách roboty dostal vysielačkou pokyn, že sa má aj so strojom presunúť inam, na hromadu A. Cestou tam sa mu však z kabíny mechanizmu naskytol pohľad, pri ktorom spozornel. Zbadal tatrovku a v nej vodiča, ako cúva na okraj hromady, kam smeroval aj on. „Videl som, ako zastal a dvíhal korbu naloženú materiálom, aby ho vysypal... vtom sa celé auto prevrátilo na pravú stranu. Zbadal som ešte, že vodič spadol na miesto potenciálneho spolujazdca a nebolo vidieť, že by sa hýbal...“ Nebolo nad čím premýšľať, zvažovať, Jozef konal rýchlo a pohotovo. Okamžite volal kolegovi vo velíne, povedal, čo sa stalo, vysvetlil, že vodič nákladniaku ostal v kabíne, nech volajú hasičov, záchranku... Vzápätí odstavil stroj a utekal mu na pomoc. Nebol to optimistický pohľad. „Vodič ležal dole hlavou zakliesnený v kabíne, nehýbal sa. Bolo treba sa k nemu dostať, a to bol problém. Najprv som začal kopať do predného skla, to už na miesto pribehol aj vodič nakladača z dodávateľskej organizácie Ivan Hiľovský, ktorý mu fúry nakladal. No keď sklo začalo pukať, uvedomil som si, že črepiny vypadnú dnu, do kabíny a to znamenalo pre postihnutého ďalšie nebezpečenstvo zranenia. Tatra mala strešné okno, nuž som ho vypáčil...“ Tak sa mohol jeho spoluzáchranca dostať dnu, vytlačiť čelné sklo, ktoré Jozef z rámov povytrhával. Cesta k zranenému bola voľná... Potom už malo všetko pomerne rýchly spád. Kontrola pulzu, dýchania, vylučovanie možnosti zapadnutého jazyka, zabezpečenie postihnutého do stabilizovanej polohy, čo nebolo vzhľadom na priestorové možnosti v kabíne naozaj jednoduché...
„Konal som intuitívne, takú prvú pomoc som ešte nikdy nedával, no tu išlo o ľudský život a vtedy robíte, čo považujete za najdôležitejšie,“ vraví skromne s odstupom času Jozef Kandra a oceňuje, že záchranka i hasiči prišli skutočne veľmi rýchlo a ťažko zraneného človeka odviezli po ošetrení do nemocnice... Zároveň však priznáva, že takéto momenty sa človeku vryjú pod kožu a že sa na nich jednoducho nezabúda...
Duchaprítomný počin ľudí, ktorí sa v momente, keď išlo skutočne o život, zachovali pohotovo a správne, ocenili medzi prvými spolu s najbližšími kolegami koordinátor prevádzky a údržby prípravy vsádzky Patrik Staurovský a hlavný manažér pre podporu DZ Vysoké pece Dušan Petro.
