Je ráno, o desať minút päť. Sadám na bicykel a idem, ako už po mnohé roky, smer železiarne - U. S. Steel Košice.

Kopec na Pereš ma akosi vždy fajn zahreje. Tu nepredbieham nikoho. Ani by som nevládal. Ale za ním to točím postupne na 42 až 50 kilometrov za hodinu. Vidím pred sebou blikajúce červené svetlo. Nie je ďaleko, mohol by som ho aj dobehnúť, prípadne predbehnúť. Tie blikajúce svetlá vedia človeka vyprovokovať. Ten na bicykli predo mnou sa mi postupne vzďaľuje. Je lepší...Nás, bicyklistov, je na tejto ceste čím ďalej, tým viac.

Už som na rovinke pred Ludvikovým Dvorom, tu by som ho snáď mohol dobehnúť. Točím to na 52 a po chvíľke som tesne za ním. Lenže, čo ďalej? Keď pôjdem pred neho, zavesí sa za mňa a to nemám rád. Ostať za ním? To tiež nemám rád. Ja si radšej odbicyklujem celú trasu sám. Je to pre mňa športovo hodnotnejšie. Problém sa vyriešil - on odbočuje na valcovňu. Teraz príde ten nepatrný stupák od Hydrostavu na most. Nikdy som ho nešiel rýchlejšie ako 29. Až na jednu výnimku. Zobral ma do závesu Imro L. To je ten, čo je stále prvý v našej kategórii na Letnej olympiáde U. S. Steel Košice. Už by sme mu to mali trocha sťažiť, no len keby sa máličko vyburcovali a prišli pretekať aj Blažej K., Milan B. a ďalší a ďalší. Točili sme to na 37, a to bolo na mňa veľa.

Na moste pozerám na čas. Na polovicu pretekárskej dráhy letnej olympiády celkom dobrý. Keby smerom do Košíc sa tiež išlo tak mierne dole kopcom ako z mesta do železiarní, tak možno by som tie preteky aj vyhral. Ale...?

Blížim sa k bráne. Už som vo vnútri a pálim to cez most smerom na CPR. Vedľa ciest sú krásne široké chodníky, ale pre cyklistu nepoužiteľné. Nemajú bezbariérovú úpravu. V šatni sa trochu osviežim sprchou a poďme do práce.

Teším sa na cestu späť. Tá ide stále do kopca a proti vetru. A začína sa predbehovať, Tu vidno, kto športoval aj v zime.

Cesty do zamestnania sú vlastne neskutočným množstvom menších pretekov po celej trase. Každý chce predbehnúť toho pred sebou alebo sa zavesiť za niekoho a s menšou námahou dôjsť do cieľa alebo len tak pokope si krátiť cestu rozprávaním. Míňame Pereš a dolu pod kopcom pred Košicami sú tri rušné križovatky, kde treba dávať pozor na kolízie s autami. Tí z nás, čo bývajú na Furči alebo Nad jazerom, majú ešte čo robiť do cieľa.

Zosadám z bicykla a som rád, že som mierne unavený došiel domov. Teším sa na obed. Len ten čas mohol byť trochu lepší. Možno zajtra, lebo idem opäť, to bude lepšie...