Na šichte s košickými záchranármi
|
Vo veľmi vážnych prípadoch zasahuje letecká záchranná služba.
|
|
Štvrtok, 18. novembra, pätnásť hodín. Sedím v pracovni šéfa košickej záchranky Ladislava Šimáka, ktorý práve telefonuje, vyzbrojená ako sa patrí.
Diktafónom, blokom, fotoaparátom. Ešte netuším, že prístroj zvečňujúci okamihy v živote človeka takmer nepoužijem. Kvôli pudu sebazáchovy, ktorý bol rovnako silný ako pocit empatie, vcítenia sa do
nešťastia iných ľudí zápasiacimi v ten deň s obavami o život svojich najbližších... "Hlásenie z krajského koordinačného strediska civilnej ochrany. Na Slovensko sa blíži silná víchrica,
hraničiaca s orkánom," dáva mi vedieť riaditeľ, keď položí slúchadlo.
"Musíme byť pripravení. Zasiahnuť nás to má zajtra popoludní." Nemôžeme vedieť, akú pohromu ohlásený živel naozaj na druhý deň spôsobí. Pohľad na
zábery kamier z Vysokých Tatier vyráža dych i teraz...
Čaká ma šichta s košickými záchranármi. Ľuďmi, ktorí sú prví na rane pri akýchkoľvek nehodách, mimoriadnych udalostiach, či úrazoch. V duchu sľubujem, že nebudem
prekážať, nahlas, že dodržím princípy etiky a nevhodným spôsobom nenaruším súkromie ľudí volajúcich o pomoc.
Je krátko pred pol štvrtou, zatiaľ je pokoj. Kanceláriu práve opúšťa pracovník nemenovanej firmy, ktorý má za úlohu spojazdniť dva automatické defibrilátory. Zaujímavé
mašinky. "Deväťdesiat percent ľudí, ktorí zomrú pri infarkte, vlastne umrie na fibriláciu srdca, pri ktorej sa jeho svalové vlákna nekoordinovane sťahujú," vysvetľuje Ladislav
Šimák. "Pomôcť sa nedá nijako inak než defibriláciou, podaním elektrického výboja zvonku. Lenže jej úspešnosť prudko klesá s každou minútou," konštatuje. Trendom vo svete
je dostať defibrilátor k pacientovi čím skôr. Preto napríklad v USA odborníci presadzujú, aby boli tieto prístroje na palube lietadiel, v kinách či väčších obchodných centrách a aby ich vedel
použiť aj poučený laik. Košická záchranka už takéto prístroje používa, majú ich k dispozícii záchranári v Košiciach, v Rožňave, Dobšinej. Nový typ umožňuje viacero vecí - ukazuje pulzovú
frekvenciu, srdcový rytmus, nasýtenie krvi kyslíkom a poskytuje o pacientovi aj rôzne iné údaje. Výsledky sa dajú prostredníctvom telefónnej karty zaslať na prijímací pult do Východoslovenského
ústavu srdcových chorôb priamo zo sanitky. Tam ich službukonajúci lekár vyhodnotí a rozhodne, bez zbytočného odkladu, či je stav pacienta taký vážny, že ho treba okamžite hospitalizovať v ústave.
Aj keď to takto ešte nefunguje, Ladislav Šimák verí, že je to len otázkou času. Doriešiť treba ešte systém spojenia s ústavom srdcových chorôb.
Telefón v riaditeľovej kancelárii sa znova rozdrnčí. Problémy s bolesťou brucha môžu signalizovať zápal slepého čreva, neprítomný pohľad mladej dievčiny užitie
marihuany... Na Ladislava Šimáka, ktorý je zároveň hlavným odborníkom pre urgentnú medicínu na Slovensku, čaká ešte kopa "papierovačiek" a nočná. No ešte pred jej začiatkom sa musí postarať o svoje
orly. V jeho rukách končia všetky, čo sa po nehode, ktorá ich postretla, na Slovensku nájdu. Či už mŕtve alebo poranené.
Mením miesto a presúvam sa do teritória Beáty Bodnárovej. Služba jej končí o necelé tri hodiny. Lekárka, ktorá pred rokmi pracovala na áre v
šačianskej nemocnici a zažila toho dosť aj pri záchrane zdravia a života zamestnancov bývalej véesžetky, vraví, že sa v akčnej medicíne našla. "Je to úplne iná práca než v nemocnici. Pri
nej treba byť nielen odborne zdatný, ale musíte byť zároveň právnikom i psychológom. Vonku, v teréne, kde vás obklopuje často i agresívny dav, si musíte ľudí získať pre spoluprácu, musia vám
veriť." Nie je to ľahké. Záchranári, s ktorými absolvuje výjazdy, by mohli o tom hovoriť celé hodiny. Neraz museli sami čeliť agresívnym útokom. Aj keď sa to zdá neuveriteľné a
nepochopiteľné, nestretávajú sa vždy s ústretovosťou. Či už vedomou alebo nevedomou. Tvár záchranára Milana Gregu doteraz "zdobí" monokel pod okom. Všetko jedno, ako sa neskôr
dozvedám, nebolo pred časom ani lekárovi Jaroslavovi Gajdošovi, ktorého jeho kolegovia považujú za starého harcovníka. Veď v záchranke slúži najdlhšie. Nie je tomu tak dávno, čo sa
znenazdajky ocitol v miestnosti sám s psychózou postihnutým mladým mužom, ktorý ho ohrozoval kordom. Vidiac, že zbraň, ktorou sa pacient oháňal, je zasunutá v pošve, nebojácne sa k nemu priblížil.
Riziko, ktoré mu hrozilo, si v plnej miere uvedomil, až keď bolo po všetkom a mladý muž sa po injekcii upokojil. Pošva nebola celá, dobrý kus kordu z nej vytŕčal...
Beáta Bodnárova sa o chlapcoch, ako im vraví, či už majú tridsať alebo päťdesiat, vyjadruje v superlatívoch. Čo si na nich najviac cení? "Chodia do terénu s
lekárom i bez neho. Záchranára robí záchranárom nie vzdelanie, ktoré je pochopiteľne potrebné, ale najmä srdce, to že ho od jeho poslania neodradí nič. Pracujú v zime, blýskavici. To chce
sebazaprenie. Musíte tú prácu milovať, nemôžete ju robiť iba preto, aby ste mali z čoho žiť. Vážim si ich a viem, že im môžem veriť..."
Zaujímavý rozhovor náhle prerušuje telefón. Ideme! V chvate "fasujem" červenú záchranársku bundu a o necelú minútu už sedím v húkajúcej sanitke. V dedine pri Košiciach
leží v rodinnom dome v bezvedomí mladý muž. Spolu s Beátou Bodnárovou a záchranármi Milanom Gregom a Róbertom Valkom vybiehame na poschodie v sprievode domácej panej. V obývačke, plnej detských
hračiek, nájdeme na zemi muža. Je už pri vedomí, no vidieť, že nevníma, nevie čo sa s ním deje. Lekárka mu utiera z pier krv, pýta sa staršieho pána čo sa vlastne stalo... V úlohe štatistu
pozorujem prácu zohratej trojky. Injekcia, infúzia. O niekoľko minút už začína pacient reagovať. Všetko nasvedčuje tomu, že išlo o epileptický záchvat. Rodina, najmä mladá manželka, ktorá sa nevie
spamätať zo šoku, tomu odmieta uveriť. Anamnéza to však potvrdzuje. V detskom veku už tento muž epileptický záchvat mal. Dlhé roky bol pokoj. No choroba, ktorá je podľa lekárov na celý život, len
spala. A teraz sa opäť zobudila... Príbuzní dostávajú inštrukcie, ako majú ďalej postupovať i správu pre obvodného lekára, ktorého treba navštíviť na druhý deň.
Vraciame sa. Na základňu v areáli FN L.Pasteura však nedôjdeme. Posádka vozidla dostáva z dispečingu echo - dieťa v bezvedomí, sídlisko Ťahanovce. Milan Grega spúšťa
sirénu. S adresou problém nemá. Rajóny v okresoch Košice-mesto, Košice-okolie i Rožňava, v ktorých majú záchranári kompetencie zasahovať, pozná ako vlastnú dlaň. Pri vchode do obytného bloku nás už
čaká vari dvanásťročný chlapec, v byte rodičia dievčatka. Bezvedomie, ktoré trvalo len niekoľko sekúnd, už pominulo. Strach z cudzích ľudí s kufríkmi so zdravotníckou výbavou však urobil svoje.
Úpenlivý plač nie a nie zastaviť. Kŕče, ktoré zmietali telíčko malej slečny podľa slov jej matky pred chvíľou, sú často predzvesťou prichádzajúcej vysokej teploty, konštatuje Beáta Bodnárová a
overuje si celkový zdravotný stav dieťaťa. Po podaní injekcie ustráchaným rodičom poradí čo ďalej. Keďže dievčatko má problémy s dýchacími cestami, mali by okrem medikamentóznej liečby, dostávať čo
najviac tekutín. Vlhkejší by mal byť aj vzduch v byte...
Odchádzame. V areáli základne míňame vozidlo rýchlej lekárskej pomoci. Posádka s lekárom Jaroslavom Gajdošom, ktorému sa práve začala zmena, mieri na Terasu. Pri
jednom z obchodných centier vraj podľa hlásenia leží bez známok života na parkovisku muž. Na tvári miesta však nikoho nenašli. Možno sa len domnievať, že ho niekto iný odviezol do nemocnice, alebo
že išlo o podguráženého človeka, ktorý sa prebral a odišiel po svojich. Podobná skúsenosť ma čakala ani nie o pol hodiny. Krátko pred pol desiatou v noci dvaja mladí záchranári spolu so mnou márne
hľadali v okolí mosta na sídlisku Nad jazerom nešťastníka s pravdepodobne zlomenou nohou... Vrátili sme sa naprázdno.
Jazda do nápravného ústavu v Košiciach - Šaci, kam sa vydávame so šéfom Záchrannej služby, ktorý medzitým nastúpil na šichtu, prebehne rýchlo. Po odomknutí niekoľkých
brán, kontrole útrob sanitky sa v sprievode uniformovaných mužov dostávame do jednej z miestností pre odsúdených. Na posteli leží pacient po epileptickom záchvate. O svojej chorobe vie, lieči sa ňu
už dlhšie. Po injekcii si pospí, lekár neodporúča fyzickú námahu, za to však návštevu neurológa na druhý deň.
V teple stanice sa dlho neohrejeme. Je tri štvrte na desať, keď znova, tentoraz v sprievode Jaroslava Gajdoša, Štefana Gédru a ďalšieho záchranára, vyrážame. Smer -
Veľká Ida, rómska osada. Podľa hlásenia ideme na pomoc mačetou dosekanej žene. "Radšej si ten aparát skryte," radí mi v dobrom lekár. "Mohli by ste oňho prísť!"
Dobre vie o čom hovorí, s touto komunitou má svoje skúsenosti a ja jeho radu bez slova počúvnem. Vbiehame do chalupy plnej ľudí, hľadáme zranenú. Čakám drastický výjav... A nie sama. Všetci sme
pripravení na to najhoršie. "To som ja," vynorí sa odrazu z davu chabo odetá žena. Po spánku jej steká pramienok krvi, ale inak sa zdá byť v poriadku. Až kým sa
nesklonila. Krvavé temeno hlavy bez vlasov, sťaby oskalpované veľmi ostrým predmetom. V sanitke dostáva prvú pomoc. Kým s obväzom na hlave, zjavne potúžená alkoholom rozpráva, čo sa jej vlastne
stalo, situácia vonku začína hustnúť. Dav okolo sanitky začína byť dotieravý. Dospelí i deti, každý chce nazrieť dnu. Nepáči sa im voľačo. Čakáme na políciu. Žena nemá pri sebe žiadny doklad
totožnosti, manžel, ktorý ju napadol, lebo sa mu nepáčilo, že vypila vyše pol litra vodky sama, sa stratil. Keď o niekoľko minút odchádzame na urgentný príjem do Šace, sedí už na policajnej
stanici.
Je po polnoci. Gita Nemčková s Táňou Andraškovou, ktoré majú na dispečingu nočnú, zaznamenávajú objednávky na prevoz pacientov na
dialýzu. Väčšinu zmeny majú ešte pred sebou. Ja sa pomaly zberám na odchod. Cestou domov míňam sanitku so zapnutým majákom. Ktovie, kto teraz potrebuje pomoc mužov a žien, pre ktorých sa záchrana
ľudského života stala poslaním?