Viliam Hamrák je nositeľom rezortného vyznamenania Za pracovnú vernosť

Ktovie, na čo asi myslel Maroš Hamrák v piatok 11. septembra tohto roku, keď spolu s desiatkami ďalších pozvaných hostí tlieskal v zaplnenej aule Fakulty ekológie a environmentalistiky TU Zvolen v Banskej Štiavnici dvadsiatim dvom chlapom od čierneho remesla, preberajúcich si z rúk ministra hospodárstva SR Ľubomíra Jahnátka rezortné vyznamenanie Za pracovnú vernosť. Určite to bol aj pocit hrdosti. V šíku baníkov, hutníkov, geológov a naftárov, zaodetých v stavovských uniformách, stál aj jeho otec. Viliam Hamrák. Vedúci Troskového hospodárstva, patriaceho dnes do réžie dcérskej spoločnosti U. S. Steel Košice - Vulkmontu. "Táto medaila nepatrí len mne, ale všetkým mojim spolupracovníkom a podriadeným," povedal nám neskôr.

Klbko spomienok na vyše štyridsať dva rokov roboty pre košické železiarne sme spoločne rozvíjali len niekoľko dní pred slávnostným aktom. S úsmevom i vážne. S hutníkom od fachu, ktorý mohol dnes stáť za katedrou a vštepovať deťom vedomosti. Nebyť nepriaznivých podmienok na štúdium, ktoré vládli v sedemdesiatych rokoch na prešovskej pedagogickej fakulte. Boli preňho neprijateľné. Zbalil si veci a odišiel. "Rovno do železiarní. Na vysoké pece," vraví so smiechom. Pracoval ako robotník, po absolvovaní základnej vojenskej služby ako predák, vyskúšal si aj robotu vo velíne. Štúdiu však nedal úplné zbohom. Venoval sa mu popri zamestnaní, no v úplne odlišnom odbore. "Ja i môj kolega z Koksovne, neskôr spolužiak, sme mali ako diaľkari na výber. Buď automatizované systémy riadenia alebo zlievarenstvo. K prvému odboru som nemal vzťah, druhému som vtedy veľkú budúcnosť nepredpovedal. Nakoniec pre nás otvorili úplne nový študijný odbor - čiernu metalurgiu." Diplom v ruke už držal ako majster. Prešiel viacerými pracoviskami, od rudiska až po troskové hospodárstvo. Aj keď prevádzku vysokých pecí poznal ako vlastnú dlaň, nikdy priamo pri výrobe surového železa nepracoval. Viac ho lákalo to ostatné, čo s ňou priamo súviselo. Aglomerácia, spracovanie vysokopecnej trosky. V osemdesiatom piatom sa z neho, ako sám vraví, stal zo dňa na deň vedúci troskového hospodárstva. Je ním už dvadsaťštyri rokov.

Aj s odstupom času veľmi rád spomína na ľudí, s ktorými pracoval, na atmosféru, tímového ducha, ochotu pomáhať si navzájom. "Bolo treba vyniesť päťstokilogramový elektromotor po schodoch na piate poschodie? Výťahy pred dvadsiatimi rokmi neexistovali, no nebolo to nič nemožné. Stačilo kolegom povedať. A bolo jedno, či boli z výroby alebo údržby. Spoločne sme urobili, čo bolo treba... Dnes je svet iný. Akoby sa spolupatričnosť, dobré kolegiálne vzťahy akosi vytrácali. Priznám sa, že mi to chýba..." Dodáva ešte, okrem iného, že má rád priame vzťahy. Otvorené postoje vyžaduje aj od svojich podriadených. "O problémoch sa má diskutovať..."

Kolektív, ktorý riadi, denno-denne spracováva vysokopecnú trosku. V reálnom čase. Nezáleží na tom, či spod pecí príde päťdesiat alebo sto kolíb trosky denne. "Musíme byť vždy pripravení zvládnuť aj maximálne množstvá. Či prší alebo svieti slnko. Robota je to náročná," vraví Viliam Hamrák. Myslí na to, že mnohí z jeho skúsených ľudí, ktorí tu odpracovali desiatky rokov, onedlho odídu do dôchodku. Treba rozmýšľať nad ich adekvátnou náhradou...