Milá rozlúčka zmeny D dopravného úseku Haniska s dlhoročnou kolegyňou

Obsluhovala ďalekopis, bola disponentkou, tranzitérkou, vyskúšala takmer všetky profesie

"Poďte, poďte, nech sa páči ďalej," priateľsky pozýval k slávnostne prestretému stolu svojich kolegov predák technologickej dopravy dopravného úseku Haniska Andrej Genčúr. "Chýba niekto?," opýtal sa pre istotu a pohľadom skontroloval, či je všetko na svojom mieste. "Norika je tu, chlapi tiež, kvety sú vo váze, hi-fi veža pripravená...," obzeral sa po miestnosti. "Ako na potvoru, zabudol som si napísaný príhovor. Nevadí, budem musieť improvizovať," usmial sa smerom k nám takmer previnilo. Ešte posledné úpravy zasadacieho poriadku. "Norika tuto po mojej pravici... Začíname..."

Partia okolo štvorcového stola, rušňovodiči, chlapi z posunu a vozňovej služby, tranzitérky i pozvané colné deklarantky, stíchla. "Ďakujem všetkým za robotu v uplynulom roku. Náš dopravný úsek sa môže pochváliť veľmi dobrými hospodárskymi výsledkami, pracovali sme bez nehody a bez úrazu," zhodnotil krátko rok 2006 predák. "Je to zásluha všetkých. Rád by som vyzdvihol robotu našich kolegýň. Pre ženy je práca na železnici zvlášť náročná. Musia sa vyrovnať s výkyvmi počasia, zvládať robotu v noci a tiež počas sviatkov. Nesťažujú si, nešomrú. Mnohé sú doprave verné desaťročia. Tak ako naša Norika," usmial sa na tranzitérku Eleonóru Tóthovú. "O niekoľko dní sa s nami rozlúči, po tridsiatich siedmich rokoch práce v železiarňach, odchádza do starobného dôchodku. Ďakujem jej za prácu a dúfam, že na nás bude spomínať v dobrom. A teraz básnička," povedal rázne a z vrecka vytiahol poskladaný papier s úhľadne poskladanými veršíkmi, ktorými prekvapil, potešil, ale i rozcitlivel oslávenkyňu. Miestnosťou vzápätí zaznelo hlasné živio... "Smiem prosiť?," Ktosi zapol hi - fi vežu, z ktorej sa rozozvučala chytľavá ľudová pieseň. Andrej Genčúr doviedol pani Eleonóru na parket a vyzvŕtal ju. "Manžel, tancovať musí aj manžel," dožadovali sa ostatní. Kým pár krúžil dokola, stihli sa zoradiť, aby mohli kolegyňu objať, podať ruku. Objavili sa i slzy, veď prežili toho spolu dosť. Kvety a darček na pamiatku.

"Čo si to na mňa len vymysleli....," neveriacky krútila hlavou tranzitérka. "Bude mi za nimi smutno. Veľmi sme si rozumeli, žili sme ako rodina. Mňa do huty doviedla suseda v sedemdesiatom roku. Povedala mi: železiarne potrebujú ľudí, poď. Bola som práve po maturite. Zaradili ma k dopravárom. S nimi som začínala, s nimi aj končím. Lepila som vozňové nálepky na vagóny, obsluhovala som ďalekopis, bola som disponentkou, tranzitérkou, skrátka, vyskúšala som si všetky profesie, okrem signalistky. Ďalekopis časom nahradili počítače, musela som sa naučiť pracovať aj s nimi. Robotu som mala rada, preto som ani neuvažovala o tom, že by som odišla niekde inde. Nakoniec, nie som typ človeka, ktorý rád mení. Aj rodičia mi hovorili: máš robotu, váž si ju. Je však čas odísť... Som šťastná, že som spoznala svojich kolegov, že som mohla pracovať v takej skvelej partii. A čo budem robiť od budúceho mesiaca? Doma ma čaká mama, o ktorú sa starám a časom možno pribudnú aj vnúčatá od mojich troch detí," prezradila čo - to o svojich plánoch Eleonóra Tóthová. Minulý týždeň v pondelok však na to ešte nemyslela. Tešila sa z priazne spolupracovníkov, ktorí pre ňu pripravili príjemné popoludnie.