Stretávame sa s osudmi, ktoré by nechcel zažiť nikto z nás
Napriek pandemickým opatreniam v uplynulých mesiacoch pokračovalo v celoročnej praxi v prevádzkach U. S. Steel Košice 96 vysokoškolských študentov 3., 4. a 5. ročníkov. Tento program je obojstranne prospešný. Študentom umožňuje doplniť si teoretické poznatky o praktické skúsenosti a našej firme poskytuje príležitosť vyberať talentovaných potenciálnych nových zamestnancov.
Viacerí stážisti okrem plnenia úloh vo výrobných prevádzkach či administratíve zareagovali veľmi promptne aj na pomoc ukrajinským utečencom po vypuknutí vojny. Erika Linkeschová z ľudských zdrojov, ktorá zastrešuje programy celoročnej praxe aj letnej stáže, je z postoja našich stážistov nadšená: „Za roky práce s vysokoškolákmi som stretla rôznych mladých ľudí. Mnohých šikovných, schopných, aktívnych, veľmi milých a pracovitých. Terajší študenti ma však „dostali“. Ich nasadenie pri pomoci druhým môže byť príkladom pre nás starších. Som šťastná, že nastupujúca mladá generácia má také veľké srdce. Nie je im ľahostajný osud ľudí, ktorí práve teraz potrebujú pomocnú ruku a oni pomáhajú.“
Poďme sa pozrieť, kde a ako pomáhali niektorí z nich. Keďže sa do pomoci zapojili z nezištných dôvodov a netúžili po medializácii, uvádzame len ich krstné mená.
IVANA je študentkou Fakulty elektrotechniky a informatiky TUKE a stážuje v pocíňovni. Z otcovej strany má ukrajinský pôvod. O pomoc ju poprosili príbuzní a priatelia s tým, aby im pomohla s ubytovaním či hľadaním práce. „Doteraz sa jednalo o päť rodín,“ hovorí Ivana a upresňuje: „Jednej štvorčlennej rodine som pomáhala nájsť dlhodobé ubytovanie v Trnave, keďže neovládali jazyk, tak sme spolu vybrali vhodný byt a pomohla som im s komunikáciou. Bolo ťažké niečo zohnať, lebo majitelia bytov veľmi cudzincom nedôverujú. Ďalšie dve dvoj a štvorčlenné rodiny iba prechádzali Slovenskom, tak som im vybavila ubytovanie na dve noci vo Vysokých Tatrách, aby si odpočinuli a potom išli ďalej. Ďalším dvom rodinám som pomáhala s hľadaním práce, našli sme spolu firmu, ktorá najíma ľudí z cudzích krajín, jedná sa o pomocné práce. Taktiež som odporučila mamičky oboch rodín na pomocné pozície do kuchyne. Jedna rodina zostala v Tatrách (bude pracovať v hoteli) a druhá sa teraz presunula na západ do Senice (kde nastúpi ako pomoc vo fitnes centre).
VLADISLAV študuje na Fakulte materiálov, metalurgie a recyklácie TUKE a stážuje v koksovni, kde pracuje aj na svojej bakalárskej práci. „Keďže moja mama bola pôvodom z Ukrajiny a mám staršiu sestru, ktorá žije na Ukrajine aj s deťmi, hneď som cítil povinnosť, že musím pomôcť, ako sa dá,“ hovorí Vladislav. „Pomáhal som na záchytnom mieste pre utečencov na Obchodnej akadémii Watsonova. Stretol som sa s osudmi, ktoré by nechcel zažiť nikto: opustiť domov s jednou taškou a s myšlienkou, že po návrate už nemusí môj domov existovať.“ Pomoc spočívala najmä v komunikácii s ukrajinsky hovoriacimi ľuďmi v ukrajinskom jazyku, v evidencii ľudí, príprave miest na spanie, rozdávanie oblečenia a jedla, objasňovanie nejasností s pobytom. Medzitým sa podarilo dostať na Slovensko aj sestru s dcérou. A čo by ľuďom, ktorí museli z Ukrajiny odísť, najviac pomohlo? „Je to individuálne,“ myslí si Vladislav, „pre niektorých oblečenie, potraviny, ale aj možnosť začleniť sa, pretože by chceli byť užitoční.“
NATÁLIA študuje na Strojníckej fakulte TUKE a stážuje na vysokých peciach. K pomoci ukrajinským ľuďom ju neviedlo nič konkrétne, skôr spolupatričnosť, ľútosť a neprávosť osudu. „Som súčasťou reformovanej cirkvi a v našom malom, ale o to láskavejšom zbore sme sa rozhodli na základe výzvy našej pani farárky uskutočniť humanitárnu zbierku. S mojimi najbližšími sme neváhali a nakúpili potraviny, najmä trvanlivé, takisto hygienické a detské potreby, hračky, plienky. Všetko sme zabalili do balíčkov aj so zoznamom vecí a zaniesli na miestnu faru. Odtiaľ boli veci prevážané na hranice, najmä na hranicu Vyšné Nemecké. Zapojili sme sa aj do rôznych finančných zbierok,“ približuje formy pomoci Natália a zdôrazňuje: „Myslím si, že v 21. storočí by miesto pre vojnu a utrpenie ľudí nemalo existovať, nielen na Ukrajine, ale v celom svete.“
TOMÁŠ takisto študuje na Strojníckej fakulte TUKE a stážuje na inžinieringu ako projektový manažér. Svoju pomoc považuje len za zlomok toho, čo na hranici, v Košiciach alebo Michalovciach robia ľudia nestále každý deň. Hovorí: „Bol som pred dvoma týždňami v Michalovciach na tri dni, vtedy sa tam akurát začali presúvať stany, technika a potraviny z hranice. Chystám sa ísť znova, ale závisí to aj od školy, keď stihnem porobiť všetky zadania. Moja pomoc bola teda zatiaľ jednorazová, tak sa nechcem tváriť ako najväčší dobrovoľník. Len som tam pomohol vykladať nákladné autá, triediť potraviny, rozkladať postele a byt trošku s tými ľuďmi, vypočuť ich, možno povzbudiť a aj úsmev niekedy stačí.“ Tiež sa mu podarilo jednej rodine sprostredkovať byt, kde teraz bývajú v Košiciach. „Mojím úmyslom bolo urobiť trošku dobra práve teraz, keď je vo svete toľko zla,“ dodáva Tomáš.
SERHII študuje na Fakulte materiálov, metalurgie a recyklácie TUKE a stážuje na oceliarni. Pomáhal utečencom na železničnej stanici v Košiciach. Vojna na Ukrajine sa ho bytostne dotýka. „Som Ukrajinec a moji rodičia, aj celá moja rodina býva v Charkove, ktorý bombardujú. Prvý týždeň som nemohol myslieť na nič iné, ako na vojnu. Pretože som nemohol pomôcť svojim rodičom, išiel som pomáhať ako dobrovoľník,“ hovorí Serhii a vyslovuje želanie: „Veľmi chcem, aby rodičia utiekli, ale bez babky oni nepôjdu, ona nechce. Dúfam, že vojna skončí a všetci budú zdraví.“
