Tretí slávnostný večer patril jubilantom z Energetiky, Dopravy, Údržby a Mechaniky
Jubilantom z divíznych závodov Energetika, Doprava, Údržba a Mechanika patril v poradí už tretí slávnostný večer, ktorý sa uskutočnil v piatok 11. novembra 2016 v priestoroch hotela Double Tree by Hilton v Košiciach. Zagratulovať im k pracovnému výročiu, zaželať veľa zdravia, úspechov v osobnom i pracovnom živote, prišli prezident spoločnosti U. S. Steel Košice Scott Buckiso, viceprezidenti Marcel Novosad a Martin Pitorák, generálny manažér pre podporu výroby Peter Gazsi, riaditelia závodov Pavel Ország, Peter Balog, Henrich Klajber a Juraj Prokein, predseda Rady odborov OZ KOVO Mikuláš Hintoš i ďalší odboroví predáci.
„Venovali ste firme značnú časť svojich životov, 30, 35, 40, niektorí dokonca 45 rokov. Ja osobne, ale i celá korporácia si plne uvedomujeme vaše odhodlanie, vašu energiu a silu, ktoré ste vložili do práce pre našu firmu,“ ocenil v úvodnom príhovore prezident Scott Buckiso dlhoročnú prácu oslávencov. „Ste veľkým prínosom pre celú spoločnosť, z ktorého profitujeme všetci. Nebolo by správne, keby som hovoril len o jubilantoch, chcem tiež spomenúť vaše rodiny, ktoré vás počas celej vašej pracovnej kariéry podporovali. Uvedomujem si, aké nároky má náš priemyselný sektor, akého človeka si vyžaduje a koľko úsilia do toho všetkého treba z vašej strany vložiť. Veľmi často to znamená, že trávime čas nie so svojou rodinou, ale v práci. Preto patrí veľké poďakovanie aj vašim najbližším.“
Z pódia sa prihovoril jubilantom aj Mikuláš Hintoš, ktorý, okrem iného, vyzdvihol ich zásluhy na výsledkoch spoločnosti, poďakoval im za prácu a zaželal v osobnom i pracovnom živote úspech.
Pred oslavujúcich kolegov po tom, čo si jubilanti prevzali z rúk topmanažérov spoločnosti a odborových predákov ďakovné listy, strieborné i zlaté pamätné plakety a služobne najstarší aj peknú pamiatku v podobe náramkových hodiniek, predstúpil aj Pavol Pástor, vedúci prevádzky Strojné opravy hutných agregátov z divízneho závodu Údržba, ktorému 9. septembra 2016 pri príležitosti Dňa baníkov, geológov hutníkov a naftárov udelil minister hospodárstva SR vyznamenanie za vernosť, obetavosť, vynikajúcu prácu a kvalitné plnenie pracovných úloh.
Na večere plnom dobrej nálady a určite aj spomienok na desiatky rokov strávených vo fabrike nechýbal ani Jozef Danko z divízneho závodu Údržba. „Začínal som pred štyridsiatimi rokmi na ÚMD, dostal som sa do jemnomechanických dielní, kde nám z celých železiarní nosili meracie prístroje na opravu,“ vysvetlil predák, mechanik meracích prístrojov, ktorý, ako dodal, prešiel neskôr do inej oblasti. „Teraz robím hlásiče požiaru, teda elektrickú požiarnu signalizáciu. Opravujeme ich, i revízie robíme, aj mesačné a štvrťročné kontroly. Tak, ako káže norma. Školím aj obsluhu na hlásiče požiarov,“ priblížil viac svoju robotu. „Vo fabrike je približne sedem a pol tisíc hlásičov, čo sú vlastne snímače dymu. Sme na to šiesti.“ A prezradil ešte, že mu síce do dôchodku zopár rokov ostáva, no uvažuje nad tým, že odíde na zaslúžený odpočinok ako má. „Už je toho veľa,“ nechal sa počuť.
A čo na svoju štyridsaťpäťročnú prax vo fabrike hovorí Jozef Kolbaský z divízneho závodu Mechanika? „Človek ani nezbadá, ako ten čas ubieha. Pokiaľ mu práca sedí a zaujíma ho to, čo robí, ani si to neuvedomí. Železiarne som začal spoznávať už ako tretiak učilišťa v Šaci, keďže sme praxovali v prevádzke. A kde som začínal? Na „odetrojke“. A som tam celých štyridsaťpäť rokov,“ konštatoval. „Ako vyučenec som nastúpil do celkom dobrého kolektívu, začal som pracovať ako prevádzkový zámočník. Chodievali sme na opravy po celých železiarňach, prešiel som si skoro všetky agregáty.“ Skúsenosti, ktoré pritom nabral, sa mu v časoch, keď prešiel na údržbu a renováciu, veľmi zišli. Neskôr, doplnil, bolo treba vynaložiť viac úsilia. Ľudí bolo a je menej, no robota, ktorú treba urobiť, zostáva. „Človek pritom musí sledovať aj nové technológie. No ak s tým žije, ide to.“ Jozef Kolbaský prešiel viacerými funkciami, vrátane majstra, dnes je prevádzkovým zámočníkom III, na starosti má opravy uzlov valcovní. Vďaka dlhoročnej praxi by ho v robote ťažko niečo prekvapilo, ale, ako poznamenal, aj to sa stáva. A či počas tých rokov neuvažoval nad tým, že si nájde inú prácu a z huty odíde? „Ani nie. Chcel som byť pôvodne elektrikárom, situácia sa však vyvinula inak, ostal som zámočníkom. A tá práca ma napokon chytila...“ priznal Jozef Kolbaský, ktorý sa už pomaly chystá, že z fabriky odíde, ale chcel by ešte pomôcť, pokiaľ bude môcť, zaučiť mladých. A tých je málo. „A hlavne schopných mladých, so záujmom o robotu, a to je horšie,“ kriticky poznamenal. „Niet z čoho vyberať,“ konštatoval a dodal, že v ostatnom čase dostali nové posily kovoobrábači. „Lenže problém s nedostatkom šikovných mladých majú aj zámočníci. Najlepšie je, ak si svojich nástupcov vychováme sami. A aby tí, ktorí k nám chodia na prevádzkovú prax zo školy, u nás aj ostali.“
Aj Ladislav Udvardy má za sebou už štyridsaťpäťročnú prax, no v divíznom závode Doprava. „Stále si to ešte užívam,“ priznal s úsmevom. „Nepochybne, lebo ak by nie, už vo fabrike nie som.“ Keď v sedemdesiatom prvom roku skončil v Košiciach dopravnú priemyslovku, chcel byť rušňovodičom. „Išiel som do rušňového depa v Košiciach, no nejako som sa s nimi nedohodol. Ani na funkcii, ani na plate. Tak som sadol do „erky“ a išiel do železiarní, kde som pochodil. A doteraz to neľutujem,“ ozrejmil, čo ho do fabriky priviedlo. Vysneným rušňovodičom na železiarenskej vlečke sa nestal hneď. Začínal od piky. Bol pomocníkom rušňovodiča, po základnej vojenskej službe si urobil potrebné kurzy a skúšky. Na ktorom dopravnom úseku začínal? „Nastúpil som na „cepeerku“.Vozili sme rudu z bývalého Sovietskeho zväzu, ale aj automobily, Žiguli i Lady. V osemdesiatom siedmom ma preložili na dopravný úsek oceliarne, kde bolo treba riešiť nejaké problémy. Pre mňa to bola veľmi veľká zmena. Trvalo mi šesť mesiacov, kým som sa tam poriadne zorientoval, oproti mojej predošlej robote to bol obrovský rozdiel. Kým dovtedy som robil s ruskými vagónmi, odrazu som vošiel do hutníckej prevádzky. Bolo treba pochopiť jej špecifiká, technológie, všetko...“ obzrel sa krátko za minulosťou. Po vyše šestnástich rokoch sa Ladislav Udvardy vrátil tam, kde začínal, na centrálne prekladisko rúd a robí tam dodnes. Ako predák na stavadle. A ktoré zo zmien, ktoré sa v poslednom desaťročí udiali, najviac kvituje? „Jednu vec treba vypichnúť. Prvoradá je skutočne bezpečnosť. Kvitujem pozornosť, ktorá sa venuje bezpečnosti i zavedenie bezpečnostných pravidiel. Za tie roky v železiarňach som zažil, keď som robil zmenového majstra, tri či štyri prípady úrazov mladých chlapcov. A ísť to povedať ich manželkám, bolo skutočne ťažké. Verte, nie je nič horšie...“
Oficiálnu časť večera vystriedala po spoločnom fotografovaní, slávnostnom prípitku prezidenta spoločnosti a večeri voľná zábava pri známom Drišľaku, potom oslávencov pozvala na tanečný parket hudobná skupina Atlantic.
