Oslavovali jubilanti z divíznych závodov finišingu

Druhé zo série tohtoročných stretnutí vedenia spoločnosti s jubilantmi košickej oceliarne, ktoré sa uskutočnilo 23. októbra v priestoroch Doubletree by Hilton, patrilo zamestnancom z divíznych závodov Studená valcovňa, Teplá valcovňa, Zušľachťovne a obalová vetva, Radiátory a rúry a Expedícia. Viac než stošesťdesiat oslávencov, ktorí si v tomto roku pripomínajú, 30, 35, 40, ba dokonca aj 45 rokov práce pre hutu, si spolu so svojimi blízkymi užili za účasti členov vedenia firmy, manažérov príslušných úsekov a divíznych závodov i odborárov slávnostný večer so všetkým, čo k nemu už tradične patrí.

Ešte prv, než si oslávenci prevzali ocenenia, ktoré im budú pripomínať odpracované roky v košickej oceliarni, a než sa v slávnostne vyzdobenej sále rozprúdila dobrá zábava trvajúca do neskorých nočných hodín, sa všetkým prihovoril prezident spoločnosti George F. Babcoke. Poďakoval sa jubilantom v mene vedenia spoločnosti za ich obetavú prácu pre firmu, za prínos pri realizácii neľahkých rozhodnutí, ktoré muselo vedenie spoločnosti v súvislosti s hospodárskou krízou prijať. "Hlavným dôvodom prečo sa môžeme s dôverou pozerať do budúcnosti ste práve vy so svojimi neoceniteľnými skúsenosťami," zdôraznil okrem iného prezident. Slová uznania a úcty za vernosť firme adresoval jubilantom aj predseda Rady odborov OZ METALURG U. S. Steel Košice Mikuláš Hintoš.

Jediná žena medzi jubilantmi, ktorí si vo fabrike odkrútili štyri desiatky rokov, Zlata Kostovalová, si na svoje začiatky v železiarňach pamätá veľmi dobre. "Nastúpila som 26. februára 1969. Nie však do výroby. Pracovala som ako pomocná sila v kuchyni ÚMD, no už o rok som prešla do Teplej valcovne. Začínala som ako evidentka na navíjačkach, potom v rovnakej profesii v prevádzke Narážacie pece. Až pokým som v marci tohto roku neodišla na zaslúžený odpočinok," prezradila nám čerstvá dôchodkyňa. Či to nie je na ženu veľa? Predsa len, hutnícke remeslo si žiada svoje. Navyše, mama troch detí, práca na zmeny... "Všetko ide, ak sa chce. Nikdy som žiadne zajačie úmysly nemala. Ani mi to nenapadlo. Mala som svoju prácu veľmi rada, stále som chcela robiť niečo s číslami. Aj sa mi to splnilo. Moja robota ma napĺňala. Ak by mi teraz niekto povedal, poď späť, hádam by som aj šla," vyznala sa.

Jozef Visocký, hlavný operátor lakoplastovacej linky z divízneho závodu Zušľachťovne a obalová vetva pred tridsiatimi rokmi ani len netušil, že sa v hute toľko "zdrží". "Pracovali mi tu súrodenci, nuž som si povedal, skúsim aj ja. Na rok. Potom uvidím. Robil som predtým vo VSS, platy tam vtedy neboli ktovie aké..." Rok prešiel ako voda a Jozef Visocký priznáva, že pohľadať si niečo nové ani nestihol. A keď mu vo fabrike ponúkli náborové, pristal. Medzitým sa oženil, manželku si tiež našiel vo fabrike. V jemných úpravniach. S robotou je spokojný i s partiou na zmene. Rovnako ako ďalší oslávenec, Ján Onufer zo Studenej valcovne, ktorý v tomto divíznom závode už odrobil neuveriteľných štyridsaťpäť rokov. Zdá sa, že hádam večne usmiaty elektrikár na dôchodok ani len nepomýšľa. Čo privialo rodeného Sninčana do fabriky? "V poslednom ročníku základnej školy k nám prišli agenti a verbovali nás do véesžetky. Dal som sa presvedčiť. Tri roky som sa učil v Ústí nad Labem, na prax sme chodili do Kovohút Děčín. No a potom som sa spolu s ostatnými vrátil domov a zo mňa sa stal v šesťdesiatom štvrtom Košičan. Začínal som na "dvojstoličáku" ako elektrikár, prešiel som viacerými pracoviskami. Teraz som na elektroúdržbe valcovacích tratí a brusiarne valcov," doložil. Prezradil ešte, že si popri robote stihol urobiť elektrotechnickú priemyslovku a že sa venoval aj ľudovému tancu. Vo folklórnom súbore Železiar pôsobil ako tanečník dobrých pár rôčkov. Pamätá si dobré i menej žičlivé časy. "Boli chvíle, keď som chcel jednoducho odísť. Ale boli len to chvíle, našťastie. Držala a drží ma tu robota, ktorá ma baví. A ľudia, s ktorými som pracoval a pracujem..."