Medzi ocenenými darcami krvi aj hutníci z U. S. Steel Košice

V obradnej sieni MČ Staré mesto v Košiciach 9. decembra slávnostne odmenili bezpríspevkových darcov krvi. "Vzácnej červenej tekutiny nie je nikdy dosť," povedala vo svojom príhovore predsedníčka Územného spolku SČK Košice - mesto Helena Turisová. "Vysoko hodnotím a oceňujem tých, ktorí rozdávajú zdravie. Je krásne, keď človek pomáha človeku. Ste príkladom pre prvodarcov. Ďakujem za všetkých, ktorým vaša krv vrátila zdravie a zachránila život. Je pre mňa veľká česť byť v prítomnosti takých ľudí, akými ste vy."

Na stretnutí udelili jednu medailu profesora Jána Kňazovického za sto odberov, sedem diamantových plakiet, 46 zlatých plakiet a 32 strieborných plakiet Jana Janského. Medzi odmenenými sme našli aj pracovníkov z oceliarskej fabriky. Diamantovým darcom za osemdesiat odberov sa stal Juraj Hudák, ktorý pracuje pri pozinkovacej linke č. 3.

· Ako ste sa k darcovstvu dostali? Asi to už bolo dávnejšie, keďže ste diamantový darca.
Bolo to v roku 1989, pred revolúciou. Doviedol ma k tomu môj otec, ktorý v tom čase mal za sebou už dvadsať odberov. So sebou som zobral aj celú skupinu svojich kamarátov z vysokej školy.

· Nemali ste nikdy pocit, že s tým chcete prestať? Že už toho bolo dosť?
Nie, tak ma to chytilo, že sa na trasfuziológii objavujem každé tri mesiace a posledné dva roky som bol darovať aj krvné doštičky a plazmu, preto som diamantovú plaketu stihol skôr, než za dvadsať rokov. Trvalo to tých devätnásť.

· Nie je odber doštičiek a plazmy bolestivejší než bežný odber krvi?
Ani nie. Je to časovo náročnejšie. Človek musí sedieť, ruky má vyrovnané a z oboch mu trčia hadičky.

· Stretli ste sa s niektorým príjemcom vašej krvi, alebo je to anonymné?
Nie, nestretol som sa s nikým, kto dostal moju krv. Je to anonymné.

· Aký máte pocit, keď po odbere kráčate z nemocnice? Napĺňa vás to?
(úsmev) Áno. Neviem ten pocit definovať. Nie je to taký pocit, ako keď niekto niečo vyhrá, alebo nejaký pocit víťazstva. Ale ten dobrý pocit vo mne je. Nikdy som sa nesnažil zistiť, čo sa s mojou krvou deje ďalej, či pomohla niekomu konkrétnemu.

· Podarilo sa vám aj niekoho prehovoriť, aby išiel krv darovať spolu s vami?
Jeden čas sme chodievali spolu s otcom a potom s mojím najlepším kamarátom. Odišiel ale do Anglicka, čiže teraz chodievam sám. Na odbery chodí aj moja manželka. Máme dve deti, takže vynechala čas, keď bola tehotná a po pôrode, ale inak v darcovstve pokračuje. Staršia dcérka, keď ešte navštevovala škôlku, ma pri odberoch asi dva roky sprevádzala. Páčilo sa jej to. Možno, keď bude staršia, tak sa k darcovstvu dostane tiež.