Roky pridali ľuďom i stromom
"Keď sa pozerám na tie stromy a vidím, aké sú vysoké, uvedomujem si, ako som zostarol," povzdychol si jeden zo štrnástich bývalých manažérov
Východoslovenských železiarní, dnes už penzistov, užívajúcich si jeseň života, ktorí v závere uplynulého týždňa navštívili prevádzky našej fabriky. Veru, vek prikrášlil ich tváre ďalšími vráskami,
no na ich vitálnosti to počas prehliadky Oceliarne 2, ZPO, Teplej či Studenej valcovne, nebolo znať. Ba práve naopak. Atmosféra odsávania pri nalievaní z konvertora, ruch pásov so stenčujúcimi sa
brámami, pohyb žeriava s čerstvými dynamoplechmi, či vzorne uložené zvitky lakoplastov, im akoby dodávali síl do ďalších krokov. Hoci si na záver nejeden z nich povzdychol, že "to bola teda
poriadna túra...".
Ešte predtým si však od viceprezidenta pre pracovné vzťahy a motiváciu Martina Pitoráka vypočuli, aký dôraz kladie manažment na ochranu zdravia a
bezpečnosť svojich zamestnancov. S uznaním prijali informáciu o poklese úrazovosti z 2,07 percenta v roku 2001 na tohtoročných 0,4 percenta i o vyše 62-percentnom podiele vysokoškolsky vzdelaných
ľudí na celkovom počte 3200 technicko-hospodárskych zamestnancov. "Sú to vynikajúce čísla," zareagoval jeden z nich.
Počas prehliadky fabriky sa pýtali okrem iného aj na bývalú Keramiku, dnes Refrako, na počet "prievalov" či druh dier kryštalizátorov na ZPO, ale aj na počet tavieb v
oceliarňach. "Až 14-tisíc? My keď sme ich mali na prelome 60. a 70. rokov 450, vyskakovali sme, akí sme dobrí," prikývol s uznaním Ján Mockovčiak.
Na šesťdesiate roky si zaspomínal aj Ernest Gaál, vtedy technický zástupca z údržby. "Keď počas prehliadky Teplej valcovne začalo nad hlavami
Ľubomíra Štrougala a Alexandra Dubčeka a sprievodu štátnej a straníckej delegácie poletovať zo stropu haly uvoľnené sklo, nebolo nám to všetkým jedno," pousmial sa pri tejto
spomienke.
Aj Milan Böhmer, ktorý 1. apríla 1965 začal vo vtedajších VSŽ pracovať práve pri TŠP a do penzie odišiel v septembri pred siedmimi rokmi ako šéf
vonkajších aktivít vo VSŽ Inžiniering, opúšťal brány "Teplej" rozcitlivený: "Rozbúchali sa nám srdiečka," povedal.
On a jeho ďalší kolegovia sa počas obeda s prezidentom Davidom H. Lohrom myšlienkami i slovom v spontánnej a uvoľnenej atmosfére vracali k svojim
najlepším pracovným rokom, ktoré strávili v hute. Spomínali, ale sa aj vypytovali na súčasnosť i perspektívy "ich" fabriky. Odchádzali z nej vyrovnaní a spokojní, že roky, ktoré jej venovali, sú v
prospech súčasných hutníkov i perspektív ich vnukov.
"Vari len jednu pripomienku. Ak by sme mohli dostávať Oceľ východu do našich schránok. Aj si za ňu zaplatíme. Radi by sme totiž dostávali stále čerstvé
informácie," povedal služobne najstarší z partie bývalých manažérov Ján Tkáč, ktorý v roku 1958 začal vo VSŽ pracovať s osobným číslom 15 a končil ako investičný
námestník. "Známy mal pravdu, že môžem dnes prísť do prevádzok v obleku a s viazankou," pridal Rudolf Bučko, narážajúc na poriadok a čistotu v našej fabrike,
tešiac sa na letnú Plant Tour už aj po najnovšej linke pre automobilové plechy.
